ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
...aj jedno zrnko je schopné spustiť lavínu...
3. DIALEKTICKÝ MATERIALIZMUS
"Panta cwrei, Oude menei."
"Všetko plynie a nič nezostáva." (Herakleitos)
Dialektika je spôsob myslenia a výkladu prírody a spoločnosti. Je to spôsob, ako nazerať na svet, vychádza z axiómy, že všetko je v neustálej zmene a pohybe. Ale nielen to. Dialektika vysvetľuje, že zmena a pohyb zahŕňajú protirečenie a môžu prebiehať iba prostredníctvom protirečenia. Takže namiesto hladkej a súvislej čiary pokroku máme čiaru prerušovanú neočakávanými a prudkými obdobiami, v ktorých pomalé, hromadiace sa zmeny (kvantitatívna zmena) prejdú rýchlou akceleráciou, v ktorej sa kvantita premení na kvalitu. Dialektika je logika protirečení.
Zákony dialektiky vypracoval do detailu už Hegel, v jeho spisoch sa však objavovali v mystifikovanej, idealistickej forme. Boli to Marx a Engels, ktorí ako prví dali dialektike vedecký, to znamená, materialistický základ. „Hegel pracoval pred Darwinom a pred Marxom,“ napísal Trocký. „Francúzska revolúcia dala silný impulz rozvoju myslenia a vďaka tomu Hegel anticipoval rozvoj vedy. Ale práve preto, hoci bol géniom, ostal na idealistickom základe. Hegel operoval s ideovými tieňmi ako s konečnou realitou. Marx ukázal, že pohyb týchto ideových tieňov odrážal práve pohyb hmotných telies.“ (Trocký, In defense of Marxism, str.66)
V Heglových prácach je veľa pozoruhodných príkladov zákonov dialektiky, ktoré čerpal z histórie a prírody. Ale Heglov idealizmus dal nevyhnutne jeho dialektike vysoko abstraktný charakter a svojvôľu. Aby dialektika poslúžila „Absolútnej idey“ musel Hegel vnútiť prírode a spoločnosti istú schému, čo je v priamom rozpore so samotnou dialektickou metódou, ktorá vyžaduje, aby sa zákony určitého javu odvodzovali objektívnym štúdiom predmetu, ako to urobil Marx vo svojom Kapitále. Marxova metóda tak ani zďaleka nebola Hegelovou idealistickou dialektikou svojvoľne aplikovanou na históriu a spoločnosť, ako často jeho kritici tvrdia, ale pravý opak. Ako on sám hovorí:
„Moja dialektická metóda,“ napísal Marx, „sa nielen od základu odlišuje od Hegelovej metódy, ale je jej priamym opakom. Pre Hegela je proces myslenia, ktorý dokonca pod názvom idea premieňa na samostatný subjekt, demiurgom(tvorcom) skutočnosti, ktorá je len jeho vonkajším prejavom. U mňa naopak ideálno nie je nič iné ako materiálno prenesené do ľudskej hlavy a v nej pretvorené.“ (K.Marx, Kapitál, str.25)
Keď prvýkrát začneme pozorovať svet okolo nás, uvidíme obrovský a úžasne zložitý rad javov, spletitú sieť zdanlivo nekonečných zmien, príčin a následkov, akcií a reakcií. Hybnou silou vedeckého bádania je túžba získať racionálne porozumenie tohto mätúceho labyrintu, pochopiť ho, s cieľom ovládnuť ho. Hľadáme zákony, ktoré oddelia všeobecné od konkrétneho, náhodné od nevyhnutného a umožnia nám pochopiť sily, ktoré vedú k okolitým javom.
Slovami anglického fyzika a filozofa Davida Bohma:
„V prírode nie je nič nemenné. Všetko je v neustálej premene, v pohybe a zmene. Ako však zisťujeme, nič nevzniká z ničoho, všetko má svojho predchodcu, niečo, čo existovalo skôr. Podobne, nikdy nič nezmizne bez stopy, teda tak, že by nedalo vznik niečomu, čo by za tým nasledovalo. Táto všeobecná vlastnosť sveta sa dá vyjadriť princípom, ktorý sumarizuje obrovské množstvo rôznych skúseností, a ktorý nie je v rozpore so žiadnym pozorovaním alebo experimentom, vedeckým alebo iným, a síce princípom, že všetko z niečoho pochádza a k niečomu vedie.“ (David Bohm, Causality and Chance in Modern Physics, str.1)
Základnou tézou dialektiky je, že všetko je v neustálom procese zmeny, pohybu a vývinu. Aj keď sa nám zdá, že sa nič nedeje, v skutočnosti sa veci stále menia. Molekuly, atómy a subatomárne častice neustále menia miesto, sú stále v pohybe. Dialektika je teda v podstate dynamickou interpretáciou javov a procesov, ktoré sa vyskytujú na všetkých úrovniach organickej a anorganickej hmoty.
„Náš nedokonalý zrak nepozoruje žiadnu zmenu,“ poznamenáva americký fyzik Richard P. Feynman, „ale pri miliardovom zväčšení by sme videli, ako sa všetko mení, jedny molekuly opúšťajú povrch, druhé sa vracajú.“ (R.P.Feynman, Prednášky z fyziky, Kapitola 1, str.20)
Táto idea je pre dialektiku základná, Marx a Engels považovali pohyb za najzákladnejšiu vlastnosť hmoty. Tak ako v mnohých prípadoch aj tento dialektický pojem opísal už Aristoteles: „Preto ... základným a sebe vlastným zmyslom ‚prírody‘ je podstata vecí, ktorú majú samy v sebe ... princíp pohybu.“ (Aristoteles, Metaphysics, str.9) Toto nie je mechanické poňatie pohybu, podľa ktorého inak nehybnej hmote udelí pohyb externá „sila“, ale úplne iné poňatie hmoty ako samohýbateľa (self-moving). Podla toho sú hmota a pohyb (energia) jedno a to isté, dva spôsoby vyjadrenia tej istej idey. Túto ideu brilantne potvrdila Einsteinova teória rovnosti hmoty a energie. Takto ju vyjadril Engels:
„Pohyb v najvšeobecnejšom zmysle, v ktorom ho chápeme ako spôsob existencie hmoty, ako neoddeliteľný atribút hmoty, zahŕňa všetky zmeny a procesy prebiehajúce vo vesmíre, od číreho premiestňovania až k mysleniu. Skúmanie povahy pohybu muselo, prirodzene, vyjsť od jeho najnižších, najjednoduchších foriem a muselo sa ich naučiť chápať prv, ako mohlo niečo dosiahnuť pri vysvetľovaní vyšších a zložitejších foriem.“ (Engels, Dialektika prírody, str.60)
„Všetko plynie“
Všetko je v neustálom pohybe, od neutrín po zoskupenia hviezd. Samotná Zem sa neustále hýbe, raz za rok sa otočí okolo Slnka a raz za deň okolo svojej osi. Pre zmenu sa Slnko otočí okolo svojej osi raz za 26 dní a spolu s ostatnými hviezdami v našej Galaxii sa otočí okolo stredu galaxie za 230 miliónov rokov. Je pravdepodobné, že ďalšie väčšie štruktúry (kopy galaxií) tiež istým spôsobom rotujú. Je to vlastnosť hmoty od atomárnej úrovne, kde atómy, ktoré tvoria molekuly, sa otáčajú okolo seba rôznymi rýchlosťami. Vnútri atómu sa elektróny obrovskými rýchlosťami otáčajú okolo jadra.
Elektrón má vlastnosť známu ako vnútorný spin. Je to ako keby sa otáčal okolo svojej vlastnej osi pevnou rýchlosťou a nemôže sa zastaviť alebo zmeniť svoju rýchlosť, iba ak sa elektrón ako taký zničí. Ak sa spin elektrónu zvýši, elektrón zmení svoje vlastnosti tak výrazne, že to vedie ku kvalitatívnej zmene, vytvoreniu úplne inej častice. Kvantita známa ako moment hybnosti, zložená jednotka hmotnosti, veľkosti a rýchlosti rotujúceho systému, sa používa na meranie spinu elementárnych častíc. Princíp kvantovania spinov je základom na subatomárnej úrovni, ale existuje taktiež v makroskopickom svete. Avšak, jeho účinok je tak nepatrný, že ho môžeme zanedbať. Svet elementárnych častíc je v neustálom pohybe a nekľude, kedy nikdy nič nie je také isté. Častice sa neustále menia na svoj opak, takže v ktoromkoľvek časovom okamihu nie je možné ani preukázať ich existenciu. Neutróny sa menia na protóny a protóny na neutróny v ustavičnej zmene identity.
Engels definuje dialektiku ako „vedu o všeobecných zákonoch pohybu a vývinu prírody, ľudskej spoločnosti a myslenia“. V Anti-Dühringovi a Dialektike prírody podáva Engels prehľad zákonov dialektiky, začínajúc tromi najzákladnejšimi:
1) Zákon prechodu kvantity na kvalitu a naopak;
2) Zákon vzájomného prenikania protikladov a
3) Zákon negácie negácie.
Na prvý pohľad sa môže zdať takéto tvrdenie príliš ambiciózne. Je naozaj možné vypracovať zákony, ktoré majú všeobecné použitie? Môže existovať základný vzorec, ktorý sa opakuje vo fungovaní nielen spoločnosti a myslenia, ale prírody samej? Cez všetky tieto námietky je stále jasnejšie, že takéto vzorce skutočne existujú a neustále sa všetkých možnými spôsobmi na všetkých úrovniach znova objavujú. A existuje stále rastúci počet príkladov, od elementárnych častíc až po populačné štúdie v spoločnosti, ktoré zvyšujú váhu teórii dialektického materializmu.
Zásadným bodom dialektického myslenia nie je myšlienka zmien a pohybu, ale že pohyb a zmeny ako javy sú založené na protirečení. Kým tradičná formálna logika sa snaží vyhnúť protirečeniu, dialektické myslenie ho zahŕňa. Protirečenie je základnou vlastnosťou všetkého existujúceho, tkvie v podstate hmoty samej. Je zdrojom všetkého pohybu, zmeny, života a rozvoja. Dialektický zákon, ktorý vyjadruje túto ideu, je zákon jednoty a vzájomného prenikania protikladov. Tretí zákon dialektiky, negácia negácie, vyjadruje teóriu vývinu. Miesto uzavretého kruhu, kde sa procesy neustále opakujú, tento zákon zdôrazňuje, že pohyb skrz postupné protirečenia skutočne vedie k vývinu, od jednoduchého po zložité, od nižšieho k vyššiemu. Procesy, hoci by sa zdal opak, sa neopakujú presne tým istým spôsobom. Toto sú, vo veľmi schematickom obryse, tri najzákladnejšie zákony dialektiky. Z nich vyplýva celý rad ďalších téz, ktoré sa týkajú vzťahu celku a časti, formy a obsahu, konečna a nekonečna, príťažlivosti a odpudivosti a tak ďalej. Postupne sa budeme nimi zaoberať. Začneme kvantitou a kvalitou.
Kvantita a kvalita
Zákon prechodu kvantity na kvalitu má veľmi širokú škálu použitia, od najmenších častíc hmoty na subatomárnej úrovni po najväčšie človeku známe javy. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach. Napriek tomu stále nezískal také uznanie, aké si zaslúži. Tento zákon dialektiky púta našu pozornosť na každom kroku. Prechod kvantity na kvalitu bol známy už megarským Grékom, ktorí ním demonštrovali určité paradoxy, niekedy formou vtipov. Napríklad „lysá hlava“ a „kopa obilia“ – znamená vypadnutie jedného vlasu lysú hlavu, alebo vytvorí jedno zrnko kopu obilia? Odpoveď znie nie. A keď vypadne ďalší vlas, či pridáme ďalšie zrnko? Odpoveď je stále nie. Otázka sa opakuje, až kým sa nevytvorí kopa kukurice, či lysá hlava. Stojíme pred protirečením, keď jednotlivé malé zmeny, ktoré nie sú schopné vykonať kvalitatívnu zmenu, v istom bode tak predsa urobia: kvantita mení kvalitu.
Téza, že za určitých podmienok môžu aj malé veci spôsobiť veľké zmeny, nachádza svoj výraz vo všetkých druhoch porekadiel a prísloví. Napríklad: „posledné steblo, ktoré zlomilo ťave chrbát“, „veľa rúk uľahčuje prácu“, „neustále kvapkanie odnesie kameň“ a tak ďalej. Ako Trocký vtipne poznamenal, zákon prechodu kvantity na kvalitu prenikol rôznymi spôsobmi do ľudového vedomia:
„Každý človek, vo väčšine prípadov, je podvedome istým spôsobom dialektik. Každá žena v domácnosti vie, že isté množstvo soli polievku ochutí, ale keď pridá ďalšieho množstvo soli, urobí ju nepožívateľnou. Preto aj negramotná žena roľníka sa sama pri varení polievky riadi Hegelovým zákonom prechodu kvantity na kvalitu. Podobné príklady z každodenného života môžeme citovať donekonečna. Dokonca aj zvieratá vytvárajú z praxe závery nielen na základe Aristotelovho sylogizmu, ale aj na základe Hegelovej dialektiky. Tak líška vie, že štvornohé zvieratá a vtáky sú výživné a chutné. Pri pozorovaní zajaca, králika, alebo sliepky, líška vie: tento konkrétny kus patrí k chutným a výživným, a – loví ju ako korisť. Máme tu úplný sylogizmus, hoci líška asi nikdy nečítala Aristotela. Keď tá istá líška narazí na zviera, ktoré je väčšie ako ona, napríklad na vlka, rýchlo dôjde k záveru, že kvantita prechádza do kvality, a dá sa na útek. Nohy líšky sú celkom jasne vybavené hegelovskými tendenciami, aj keď nie celkom vedome.
To všetko demonštruje, že naše metódy myslenia, ako formálna logika tak aj dialektika, nie sú svojvoľné konštrukcie nášho rozumu, ale skôr vyjadrenia skutočných vzájomných vzťahov v prírode samotnej. V tomto zmysle je svet okolo nás plný „nevedomej“ dialektiky. Ale príroda sa tu nezastavuje. Najväčší rozvoj nastal, keď vnútorné vzťahy prírody boli prevedené do jazyka vedomia líšok a ľudí, a ľudia následne mohli zovšeobecniť tieto formy vedomia a previesť ich do logických (dialektických) kategórií, a tým umožniť hlbšie chápanie nášho sveta.“ (Trocký, In Defense of Marxism, str.106-107)
Napriek zdanlivo triviálnemu charakteru odhaľujú tieto príklady hlbokú pravdu o tom, ako svet funguje. Zoberme si príklad hromady obilia. Jedny z nedávnych výskumov v oblasti teórie chaosu sa sústredili na kritický bod, kedy rad malých zmien vytvára masívnu zmenu stavu. (V modernej terminológii sa tomu hovorí „hranica chaosu“.) Práca dánskeho fyzika Per Baka a ďalších o „samoorganizovaných kritických stavoch“ používa príklad hromady piesku, aby ilustrovala procesy, ktoré sa vyskytujú na rôznych úrovniach prírody a ktoré presne zodpovedajú zákonu prechodu kvantity na kvalitu.
Príklad s hromadou piesku je úplne analogický s hromadou obilia od megarských. Zrnká piesku púšťame jeden po druhom na rovný povrch. Experiment bol vykonaný mnohokrát, ako s reálnym pieskom na stoloch, tak aj v počítačových simuláciách. Po istý čas sa na seba len kopia, až kým nevytvoria malú pyramídu. Akonáhle sa dosiahne tento bod, každé ďalšie zrná si buď nájdu svoje miesto na hromade, alebo destabilizujú jednu stranu natoľko, že spolu s ďalšími zrnami spustia zosuv podobný lavíne. Podľa toho, ako spolu držia ostatné zrná, môže byť lavína buď veľmi malá alebo zničujúca a stiahne so sebou veľké množstvo zŕn. Keď hromada dosiahne tento kritický bod, dokonca aj jedno zrnko je schopné spustiť lavínu a takto dramaticky zmeniť hromadu. Tento zdanlivo triviálny príklad poskytuje vynikajúci „model hranice chaosu“, ktorý má široké spektrum použitia, od zemetrasenia po evolúciu, od kríz na burzách po vojny.
Ako sa prebytočný piesok kĺže po stranách, hromada piesku rastie. Keď všetok prebytočný piesok spadne, je výsledná hromada piesku takpovediac „samozorganizovaná“. Inými slovami nikto vedome nevytvoril jej tvar. „Organizuje sa sama“ podľa svojich vlastných zákonov, až kým nedosiahne kritický stav, kedy sa zrnká piesku na jej povrchu stávajú nestabilné. V tomto kritickom bode môže pridanie aj jedného zrnka piesku spôsobiť nepredvídateľné výsledky. Môže spôsobiť len ďalší malý posun, alebo môže vyvolať reťazovú reakciu, ktorej výsledkom je katastrofická lavína a zničenie hromady.
Podľa Per Baka je možné tento jav vyjadriť matematickým vzorcom, podľa ktorého je priemerné opakovanie danej veľkosti lavíny nepriamo úmerné mocnine jej veľkosti (mathematical expression, according to which the average frequency of a given size of avalanche is inversely proportional to some power of its size). Poukazuje tiež na to, že tento vzorec je v prírode bežný, ako napríklad kritická hmotnosť plutónia, pri ktorej reťazová reakcia prejde do jadrového výbuchu. Pod kritickou hmotnosťou plutónia reťazová reakcia zanikne, pri nadkritickej hmotnosti plutónium exploduje. Podobný jav je možné pozorovať pri zemetraseniach, kde skaly na oboch stranách poruchy zemskej kôry dosiahnu bod, kedy sú pripravené zosunúť sa okolo seba. Porucha prejde radom malých a väčších sklzov, ktoré po určitú dobu udržujú napätie v kritickom bode, až sa nakoniec zmení na zemetrasenie.
Hoci to zástancovia teórie chaosu nevedia, všetky tieto príklady sú príklady zákona prechodu kvantity na kvalitu. Hegel objavil, že existuje hraničná čiara, kedy malé kvantitatívne zmeny môžu v určitom okamihu viesť ku kvalitatívnemu skoku. Ako príklad často slúži voda, ktorá pri normálnom atmosférickom tlaku začína vrieť pri teplote 100 °C. Keď sa teplota blíži k bodu varu, zvýšovanie teploty nespôsobuje, že molekuly vody začínajú vylietať. Voda udržiava svoj objem, kým nedosiahne bod varu. Ostáva vodou z dôvodu vzájomného priťahovania molekúl. Avšak plynulá zmena teploty má za následok zvýšený pohyb molekúl. Vzdialenosť medzi atómami sa postupne zvyšuje, až do okamihu, kedy príťažlivá sila nestačí udržať molekuly pospolu. Presne pri 100 °C akékoľvek ďalšie zvýšenie tepelnej energie spôsobí, že molekuly sa rozletia a vytvoria paru.
Rovnaký proces možno pozorovať v opačnom smere. Keď sa voda ochladzuje zo 100 °C na 0 °C nedochádza k postupnemú tuhnutiu cez pastu, želé, do pevného skupenstva. Ako sa tepelná energia odoberá, pohyb atómov sa postupne spomaľuje, pri teplote 0 °C sa dosiahne kritický bod, v ktorom sa molekuly ustália do určitej štruktúry, ľadu. Kvalitatívny rozdiel medzi pevnou látkou a kvapalinou každý ľahko pochopí. Vodu možno použiť na určitý účel, ako je umývanie a hasenie smädu, na čo sa ľad použiť nedá. Technicky vzaté, rozdiel je v tom, že v pevnom skupenstve sú atómy usporiadané v kryštalickej štruktúre. Nemajú náhodné pozície a veľké vzájomné vzdialenosti, poloha atómov na jednej strane kryštálu je daná atómami na druhej strane. Preto môžeme rukou vo vode voľne hýbať, kým ľad je pevný a kladie odpor. Tu popisujeme kvalitatívnu zmenu, zmenu stavu, ktorá vzniká z hromadenia kvantitatívnych zmien. Molekula vody je pomerne jednoduchá záležitosť, jeden atóm kyslíka spojený s dvoma atómomi vodíka, ktoré sa riadia dobre známymi rovnicami atómovej fyziky. Avšak, keď sa spojí veľký počet týchto molekúl, získavajú vlastnosť, ktorou žiadna z nich sama nedisponuje - tekutosť. Takáto vlastnosť nie je zahrnutá v rovniciach. V jazyku zložitosti je tekutosť „emergentný (neočakávaný)“ jav.
„Schlaďte kvapalné molekuly vody o trochu viac a pri 32 °F sa náhle prestanú náhodne prevaľovať cez seba. Namiesto toho prejdú „fázovým prechodom“ a uzamknú sa do pravidelnej kryštalickej štruktúry, ktorú poznáme ako ľad. Alebo naopak, ak budete kvapalinu ohrievať, tie isté molekuly vody sa náhle rozletia a prejdú fázovým prechodom do vodnej pary. Ani jeden fázový prechod nebude mať nijaký vplyv na samotné molekuly.“ (M.Mitchel Waldrop, Complexity, The Emerging Science at the Edge of Order and Chaos, str.82)
Fráza „fázový prechod“ nie je nič iné ako kvalitatívny skok. Podobné procesy môžeme pozorovať pri rôznych javoch ako počasie, DNA molekuly alebo aj samotná myseľ. Túto kvalitu tekutosti dobre poznáme z našej každodennej skúsenosti. Taktiež vo fyzike je správanie sa tekutín dobre známe a predvídateľné - do istého bodu. Zákony pohybu plynov a tekutín jasne rozlišujú medzi plynulým prúdom, ktorý je dobre definovateľný a predvídateľný, a vírivým prúdom, ktorý sa prinajlepšom dá určiť len približne. Pohyb vody popri pilieroch v rieke, ktorá tečie pomaly, je možné presne predpovedať použitým bežných rovníc pre tekutiny. Ak aj zvýšime rýchlosť prúdu, čím sa začnú vytvárať vírivé prúdy stále vieme predpovedať jej správanie. Ale ak rýchlosť prekročí istý bod, nebudeme vedieť predvídať, kde sa začnú tvoriť víry, ba dokonca nebudeme vedieť nič o správaní sa vody ako celku. Stane sa chaotickou.