ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
„Ak by plánovitá spoločnosť – ktorá sa v nadchádzajúcom storočí musí nevyhnutne vytvoriť - zámerne viedla svojich členov zbaviť sa napätí a konfliktov, ktoré kedysi presunuli deštruktívne fenotypy (agresívnosť a sebectvo) na darvinovský okraj, spolu s nimi by mohli miznuť aj iné fenotypy (spolupráca a altruizmus). Tak by spoločenská kontrola olúpila človeka o jeho ľudskosť.“ (E. O. Wilson) Inými slovami, ak sa zbavíme zlých stránok ľudstva, môžeme sa v rovnakom čase zbaviť aj dobrých! Wilson opäť zamieňa genotyp a fenotyp...
"INTELIGENCIA" A GÉNY
Sociobiológ E.O. Wilson vyjadruje pohľad biologického determinizmu takto:
„Ak by plánovitá spoločnosť – ktorá sa v nadchádzajúcom storočí musí nevyhnutne vytvoriť - zámerne viedla svojich členov zbaviť sa napätí a konfliktov, ktoré kedysi presunuli deštruktívne fenotypy (agresívnosť a sebectvo) na darvinovský okraj, spolu s nimi by mohli miznuť aj iné fenotypy (spolupráca a altruizmus). Tak by spoločenská kontrola olúpila človeka o jeho ľudskosť.“ (E. O. Wilson, Sociobiology—The New Synthesis, str. 575)
Inými slovami, ak sa zbavíme zlých stránok ľudstva, môžeme sa v rovnakom čase zbaviť aj dobrých! Wilson opäť zamieňa genotyp a fenotyp, keď predpokladá, že fenotyp (nie genotyp), je pevný a nemenný. Nie je. V genotypoch nie je „zakódovaný“ charakter fenotypu a neexistuje gén, ktorý by zodpovedal za altruizmus vo fenotype. Každý živý organizmus je výsledkom neustálej interakcie génov, prostredia a fenotypu samotného. Avšak musíme sa tiež vyhnúť tomu, aby sme padli do druhej pasce, keď budeme veriť, že organizmus je tmel v „rukách“ génov a prostredia. Aj on je aktívnou súčasťou procesu. Všetky živé organizmy interagujú s prostredím dialektickým spôsobom.
„Predpokladať, že pohlavná bunka prenáša časticu zvanú „inteligencia“, ktorá urobí z jeho vlastníka šikovného a múdreho bez ohľadu na to, čo sa s ním stane, je naozaj smiešne,“ tvrdí Dobzhansky. „Ale je zrejmé, že ľudia, ktorých stretávame, nie sú všetci rovnakí svojou inteligenciou, schopnosťami a postojmi, a nie je nerozumné predpokladať, že tieto rozdiely sú spôsobené jednak prirodzenosťou týchto ľudí a čiastočne ich prostredím.“
Hoci to jasne ukazuje na materialistický a dialektický charakter životných procesov, genetika vyvolala vášnivé diskusie a otvorila dvere idealizmu a reakcionárskym koncepciám. Jednostranný model genetiky nevyhnutne končí omylom a zmätkom. Tak niektorí genetici padli do pasce biologického determinizmu alebo genetického determinizmu. To je tiež prípad sociobiológov ako E.O. Wilson a Richard Dawkins. Vo svojom komentári sa Steven Rose pýta:
„Vyplýva z evolučnej teórie, že niektoré aspekty ľudstva - kapitalizmus, nacionalizmus, patriarchát, xenofóbia, agresia a konkurencia – sú ‚pevne‘ zakotvené v našich ‚sebeckých génoch‘? Niektorí biológovia odpovedali na túto otázku kladne a pravicoví politickí teoretici - od libertariánskych monetaristov po neofašistov sa chopili týchto vyhlásení, že podávajú ‚vedecké‘ ospravedlnenie ich politických filozofií.“ Jediný možný záver podľa nich je, že kapitalizmus a všetky jeho neduhy sú „prirodzené“, čo má vyplývať z biologických faktov. Teórie rasovej a sexuálnej nerovnosti sa tiež snažili vychádzať z niektorých interpretácií vedy.
Zjednodušujúce a hrubé metafory evolúcie, ako je „prežitie najschopnejších“ a „boj o prežitie“, prešli vďaka Herbertovi Spencerovi do slovníka sociálneho darvinizmu. V biológii našli to pravé potvrdenie kapitalizmu, triednych nerovností a imperializmu. Zdá sa, že sociobiológovia Wilsonovho rangu so svojimi názormi na ľudskú povahu a biologický determinizmus pokračujú v týchto stopách. Marx a Engels vysvetlili, že „človek vytvára sám seba“. Ľudská prirodzenosť, rovnako ako vedomie, je produktom prevládajúcich sociálnych a ekonomických podmienok. To je dôvod, prečo sa v celej histórii ľudská prirodzenosť menila, sledujúc vývoj samotnej spoločnosti. Pre sociobiológov sa ľudské vlastnosti zdajú biologicky pevné, zakódované v našich génoch, čím udržiavajú mýtus, že „nemôžete zmeniť ľudskú prirodzenosť“.
V skutočnosti sa takzvaná „ľudská povaha“ stále a znovu menila, a to mnohokrát počas ľudskej histórie, ako poukazuje Dobzhansky:
„Darlington (1953) sa domnieva, že ‘prispôsobivosť jednotlivca je skutočne jedna z veľkých ilúzií zdravého rozumu. Je to ilúzia, ktorá je zodpovedná za niektoré z hlavných chýb, dnešnej politickej a ekonomickej administratívy. Jednotlivcov a populácie nemožno presúvať z jedného miesta alebo zamestnania do druhého po primeranej dobe zaškolenia, podľa ľubovôle nejakého hlavného plánovača, tak ako nie je možné poľnohospodárov z kopcov premeniť na rybárov loviacich v hlbokých vodách oceánu alebo ako recidivistov nemožno premeniť na dobrých občanov.’ Napriek nedostatočnosti a neistote našej znalosti ľudskej genetiky existuje veľa dôkazov, ktoré sú v rozpore s názorom Darlingtona a tieto dôkazy sú presvedčivé.
História oplýva dôkazmi, že jednotlivcov a celé populácie možno úspešne presúvať z jedného miesta alebo povolania na druhé. Priemyselné revolúcie v mnohých krajinách po celom svete to dostatočne preukázali. Najbližší predkovia miliónov priemyselných robotníkov boli väčšinou „nekoneční“ roľníci obrábajúci pôdu. K prechodu od pôdy do priemyselných miest dochádza aj dnes v niektorých ‚rozvojových‘ krajinách, a to dokonca vo veľkom meradle.“ (T. Dobzhansky, cit.d., str. 264)
TESTY IQ
Genetickí deterministi často nesprávne používaju termín dedičnosť najmä v oblasti testovania IQ. Psychológovia Hans Eysenck v Británii, Richard Herrnstein a Arthur Jensen v USA predniesli myšlienku, že inteligencia je do značnej miery dedičná. Tiež tvrdia, že priemerné IQ černochov je geneticky nižšie ako u belochov a Írov v Írsku nižšie ako Angličanov v Anglicku. Eysenck očividne verí, že černosi a Íri sa selektívne rozmnožovali tak, že majú gén „nízkeho IQ“. V skutočnosti sa ukázalo, že IQ testy boli zo svojej podstaty chybné. Neexistuje žiadna merná jednotka „inteligencie“ tak, ako existuje pre výšku alebo hmotnosť. IQ je imaginárny pojem na základe svojvoľných predpokladov.
Test IQ vznikol na začiatku storočia, kedy Alfred Binet vytvoril jednoduchý test, aby pomohol určiť, ktoré deti majú poruchy učenia. Pre Bineta to bol spôsob, ako identifikovať ťažkosti, ktoré by sa potom mohli napraviť prostredníctvom „mentálnej ortopédie“. Rozhodne neveril, že by sa takto merala nejaká „fixná“ inteligencia, a tých, ktorí nad tým uvažovali, Binet ostro karhal: „Musíme protestovať a reagovať proti tomuto brutálnemu pesimizmu.“
Základ Binetovho testu bol dosť jednoduchý: staršie deti by mali byť schopné plniť duševné úlohy, ktoré mladšie deti nedokážu. Tak zostavil testy primerané pre každú vekovú skupinu; tí šikovnejší či menej schopní boli posudzovaní zodpovedajúcim spôsobom. Tam, kde sa deti dostali do ťažkostí, sa mali uskutočniť nápravné opatrenia. Z tohto systému však iní vyvodili odlišné závery. Po smrti Bineta videli zástancovia eugeniky príležitosť na posilnenie svojho deterministického posolstva. Inteligencia sa teraz považovala za vrodenú a z dôvodu dedičnosti za nemennú a korešpondovala so spoločenskou triedou a rasovým pôvodom. Ked Lewis Terman predstavil Stanford-Binetove testy v USA, dal najavo, že nízka inteligencia „je veľmi bežná medzi španielsko-indickými a mexickými rodinami na juhozápade a tiež medzi černochmi. Ich otupenosť sa zdá byť rasová, alebo aspoň tkvie v rodinných koreňoch, z ktorých pochádzajú... Deti z tejto skupiny by mali byť segregované do špeciálnych tried... Nemôžu zvládnuť abstrakcie, ale často z nich môžu byť efektívni robotníci... V súčasnej dobe neexistuje žiadna možnosť presvedčiť spoločnosť, aby im nepovolila sa rozmnožovať, hoci práve z dôvodu ich neobvykle plodného rozmnožovania predstavujú z eugenického hľadiska vážny problém.“
Toto stanovilo tón vzdelávacích inštitúcií v USA, pokiaľ ide o testovanie. Nastal tiež nový zvrat pri rozšírovaní vedeckého poľa pôsobnosti: boli stanovené štandardy pre dospelých a pomer medzi vekom a duševným vekom – „inteligenčný kvocient“ alebo IQ.
V Británii to bol anglický psychológ sir Cyril Lodowic Burt ktorý predložil a bojoval za Binetove testy ešte posadnutejšie ako jeho americké proťajšky. Na základe údajných štúdií tvrdil, že muži sú inteligentnejší ako ženy. Ten istý gentleman tvrdil, že má najsilnejšie vedecké dôkazy, že kresťania sú inteligentnejší ako Židia, Angličania ako Íri, horné triedy Angličanov ako nižšie triedy Angličanov, a tak ďalej. Niet divu, že Burt bol práve z vyššej triedy, kresťanský anglický muž! Takými prostriedkami utláčatelia ospravedlňujú útlak, bohatí a mocní ospravedlňujú svoje výsady, argumentujúc, že ich obete sú „menejcenné“. Počas 65 rokov až do svojej smrti v roku 1971 pokračoval Burt v práci na eugenike a testoch IQ, pričom bol za svoje služby ľudstvu riadne povýšený na rytiera. Pomohol založiť notoricky známy vzdelávací systém „jedenásť plus“, ktorý rozdeľoval deti medzi podradnejšie tzv. „secondary modern“ školy a viacročné gymnáziá. Burt vysvetlil: „Schopnosť musí očividne obmedzovať obsah. Je nemožné, aby džbánok s objemom pinty pojal viac ako pintu mlieka, a tak je rovnako nemožné, aby dosiahnuté vzdelanie dieťaťa bolo vyššie, než dovoľuje jeho edukačná schopnosť.“
Takže Binetove testy boli prekrútené na nepoznanie, aby posilnili triedny charakter spoločnosti. V nej sú takí, ktorí sa narodili, aby dolovali uhlie a nosili vodu, a takí, ktorí by mali vládnuť spoločnosti. Testy sa nepoužívali na nápravu, ale na rozdeľovanie. Nech už je modifikácia testu IQ akákoľvek, všetky majú rovnaké korene: predpojatú „inteligenciu“, ktorá je charakteristickým znakom, podľa ktorého sa všetci posudzujú. Avšak tieto testy sú silne ovplyvnené kultúrou a spoločenskými stereotypmi, ktoré určujú výsledky. Súvisia s kvalitou skôl a odrážajú ich výsledky. Avšak myšlienka, že je možné identifikovať alebo odmerať „inteligenciu“ týmto surovým spôsobom je z princípu nesprávna. Nakoniec, čo je to inteligencia? Ako je možné ju kvantifikovať? Nie je ako váha alebo výška. Inteligencia nie je pevná, ako tvrdil Burt, ale pružná. Potenciál ľudského mozgu je neobmedzený. Úlohou spoločnosti je, aby ľudské bytosti naplnili tento potenciál. Životné prostredie môže potenciál výrazne obmedziť alebo ho zvýšiť. Vychovávajte deti v zlých sociálnych podmienkach a budú znevýhodnené v porovnaní s tými, ktoré budú vychované s naplnenými všetkými potrebami. Sociálne zázemie je nesmierne dôležité. Ak zmeníte prostredie, zmeníte dieťa. Napriek tvrdeniu biologických deterministov nie je inteligencia ani pevná ani geneticky vopred určená.
Posadnutosť štatisticky zobraziť „inteligenciu“ ako gaussovu krivku v tvare zvona je pokusom presadiť sociálnu konformitu. Tí mimo normy sú „abnormálni“ a potrebujú liečenie. Alebo je to v génoch a určuje našu spoločenskú triedu, rasu a život. Ale v skutočnosti, zatiaľ čo náš genotyp je pevne stanovený, náš fenotyp sa neustále mení. Strata hornej alebo dolnej končatiny je nevratná, ale nie je dedičná. Wilsonova choroba je dedičná, ale s liekmi nie je nezvratná. „Samozrejme,“ hovorí Rose, Kamin a Lewontin, „ani fenotyp sa nerozvíja z genotypu lineárne od narodenia až do dospelosti. ‚Inteligencia‘ dieťaťa nie je len určité malé percento inteligencie dospelého, ktorým sa stane, ako keby „džbán s objemom pinty“ bol stále plný.“
Burtove zúfalé pokusy dať IQ genetický základ, ho viedol k systematickému falšovaniu svojich záznamov a dát. Jeho známa štúdia IQ u oddelených jednovaječných dvojčiat vyústila do jeho neuveriteľného tvrdenia, že neexistuje žiaden vzájomný vzťah medzi prostrediami oddelených dvojčiat. Podľa neho je všetko určené génmi dvojčiat. Bol to idol genetických deterministov a jeho práca ich popohnala, aby pokračovali vo svojich tvrdeniach. V roku 1978 americký psychológ D.D. Dorfman presvedčivo dokázal, že tento úctyhodný vedec a anglický gentleman si svoje výsledky jednoducho vymyslel. Keď sa ukázal ako podvodník, jeho stúpenci boli nútení zmeniť taktiku, začali jednoducho vyčítať Burtovi jeho vedeckú neopatrnosť! Burtova práca bol IQ ekvivalent piltdownského človeka. A napriek tomu, napriek pätnástim rokom do očí bijúcich nezrovnalostí, vedecký establishment jeho výskumy oslavoval, ako dôkaz dedičnosti IQ. Nehľadiac na Burtov koniec sa establishment stále držal jeho reakčnej filozofie ako základného kameňa svojho triedneho názoru.
Nedávne štúdie zahŕňajúce oddelené jednovaječné dvojčatá vo Veľkej Británii, Amerike a Dánsku, nijak významne nedokazujú dedičnosť IQ. Na tieto štúdie presvedčivo odpovedali Rose, Kamin a Lewontin. Ich záver? „Nevieme, čo skutočne je dedičnosť IQ. Údaje nám jednoducho neumožňujú vypočítať primeraný odhad genetickej variácie pre IQ v akejkoľvek populácii. Všetko čo vieme je, že dedičnosť môže byť nula alebo 50%. V skutočnosti, aj napriek masívnej oddanosti výskumného úsilia študovať dedičnosť IQ, je otázka dedičnosti IQ nepodstatná ku skúmaným otázkam. Veľký význam, ktorý deterministi pripisujú prejavu dedičnosti, je dôsledkom ich mylného presvedčenia, že dedičnosť znamená nemennosť.“
„Ani o IQ, ani o žiadnom inom znaku sa nedá povedať, že gény určujú organizmus,“ pokračujú. „Neexistuje žiadna priama súvislosť medzi génmi zdedenými od rodičov a výškou, hmotnosťou, rýchlosťou metabolizmu, chorobami, zdravím alebo akýmikoľvek inými netriviálnymi organickými charakteristikami... každý organizmus je jedinečný produkt vzájomných vzťahov medzi génmi a prostredím v každej fáze života.“ (pozri S. Rose, L. Kamin and R. Lewontin, Not in our Genes, str. 84, 86, 87, 96, 116 a 95)