ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Štúdium vývinu embrya do dospelého človeka sa nazýva ontogenéza, zatiaľ čo štúdium evolučných vzťahov medzi druhmi sa nazýva fylogenéza. Obe sú napodiv navzájom spojené, ale nie ako obyčajný zrkadlový obraz. Napríklad, počas svojho vývinu v maternici sa ľudské embryo podobá rybe, obojživelníkovi, cicavcu a zdá sa, že prechádza fázami, ktoré pripomínajú štádia evolúcie živočíchov.
VÝZNAM REČI
Vplyv reči - predovšetkým rozvoj „vnútornej reči“ - na vývoj nášho mozgu má rozhodujúci význam. Nie je to nová myšlienka, bola známa už starovekým Grékom a filozofom 17. storočia, konkrétne Thomasovi Hobbesovi. V Pôvode človeka Charles Darwin vysvetľuje: „už viac nie je možné bez pomoci slov, či už vyslovených alebo tichých, mať dlhé a zložité myšlienkové pochody, rovnako ako dlhý výpočet nie je možný bez použitia algebraických symbolov“. V roku 1930 sa na tomto základe pokúsil sovietsky psychológ Lev Vygotskij znovu postaviť celú psychológiu. Na príkladoch detského správania vysvetlil, prečo deti trávia veľa času hovorením nahlas samy pre seba. Nacvičujú si plánované praktiky, ktoré prejdú do zvyku a neskôr ich prijmú ako vnútornú reč. Vygotskij ukázal, že táto vnútorná reč podporuje ľudskú schopnosť vybaviť si a vyvolať spomienky. Ľudskú myseľ ovláda vnútorný svet myšlienok, podnecovaných našimi pocitmi, ktorý je schopný zovšeobecnenia a vývoja. Živočíchy majú tiež spomienky, ale zdá sa, že sú uzavreté do prítomnosti, reagujúc len na bezprostredné okolie. Rozvoj ľudskej vnútornej reči umožňuje ľuďom vyvolať a rozvíjať myšlienky. Inými slovami, vnútorná reč hrala kľúčovú úlohu v evolúcii ľudskej mysle.
Hoci Vygotského skorá smrť ukončila jeho dielo, jeho myšlienky boli prijaté a rozvinuté, za významného prispenia antropológie, sociológie, lingvistiky a pedagogickej psychológie. V minulosti sa pamäť skúmala ako nečlenený biologický systém, ktorý obsahuje krátkodobú a dlhodobú pamäť. Mohla sa skúmať neuro-fyziologicky, biochemicky a anatomicky. Ale dnes si razí cestu dialektickejši prístup, ktorý zahŕňa aj iné vedy.
„Z tohto redukcionistického prístupu“, tvrdí Rose, „vyplýva, že úlohou vied o organizmoch je zúžiť správanie jedinca na konkrétne zoskupenie molekúl, zatiaľ čo štúdia populácií organizmov sa zúži na hľadanie reťazcov DNA, ktoré zodpovedajú za obojstranný alebo sebecký altruizmus. Modelové prípady tohto prístupu v poslednom desaťročí boli pokusy získať RNA, proteínové alebo peptidové molekuly, ktoré sa vytvárajú pri učení a do ktorých sú ‚zakódované‘ konkrétne spomienky, alebo hľadanie molekulárnych biológov po organizme s ‚jednoduchým‘ nervovým systémom, ktorý bude možné po úsekoch zmapovať elektrónovým mikroskopom, a v ktorom bude možné určiť, ako rôzne schémy zapojenia spôsobujú rôzne druhy správania.“ (Rose, Molecules and Mind, str. 96-97.)
Rose uzatvára, že „paradoxy, do ktorých sa tento typ redukcionizmu dostáva sú pravdepodobne horšie, ako paradoxy systémového modelovania. Prirodzene, boli zjavné už od Descartesa, ktorý zredukoval organizmus živočícha na stroj poháňaný hydraulikou, ale jeho predstavu človeka ako stroja bolo potrebné urovnať dušou so slobodnou vôľou, ktorá mala existovať v epifýze. Tak ako vtedy, tak aj dnes sa mechanistický redukcionizmus ženie do náruče čistého idealizmu, kým nie je zavrhnutý.“
Počas evolúcie mozgu sú niektoré časti úplne vyradené. Ako sa rozvíjajú nové štruktúry, význam a veľkosť tých starých sa redukuje. S rozvojom mozgu je možné zväčšiť schopnosť učiť sa. Pôvodne sa predpokladalo, že premena ľudoopa na človeka sa začala rozvojom mozgu. Veľkosť mozgu ľudoopa (objemovo) sa pohybuje v rozmedzí 400 až 600 centimetrov kubických. Ľudský mozog má 1200 až 1500 cm3. Verilo sa, že „chýbajúci článok“ je v podstate ľudoop ale s väčším mozgom. Predpokladalo sa, že zväčšený mozog predchádzal vzpriamenému držaniu tela.
Túto prvú teóriu o mozgu rozhodujúcim spôsobom napadol Engels, ktorý ukázal, že ide o rozšírenie chybného idealistického pohľadu na históriu. Rozhodujúcim krokom pri premene ľudoopa na človeka bolo vzpriamené držanie tela pri chôdzi. Práve tým, že stáli na dvoch nohách, mohli si uvolniť ruky, čo neskôr viedlo k zväčšeniu mozgu. „Najprv práca,“ hovorí Engels, „po nej a spolu s ňou reč - to boli dva najpodstatnejšie podnety, pod ktorých vplyvom sa mozog opice postupne premenil na mozog človeka.“ (Engels, Dialektika prírody, str.150) Objavené skameneliny potvrdili Engelsov názor. „Nado všetku vedeckú pochybnosť sa to nakoniec úplne potvrdilo. Objavené africké tvory nemali mozog väčší ako ľudoopy. Chodili a behali ako ľudia. Noha sa len málo líšila od nohy súčasného človeka a ruka bola v polovici cesty k stavbe ruky človeka.“ (Washburn & Moore, Ape to Man: A Study of Human Evolution)
Napriek rastúcemu počtu dôkazov, ktoré podporujú názory Engelsa o pôvode človeka, predstava, že ako prvý sa vyvinul mozog, je stále nažive. V nedávnej knihe s názvom Runaway Brain, The Evolution of Human Uniqueness (Splašený mozog, evolúcia ľudskej jedinečnosti) od Christophera Willsa sa uvádza: „Vieme, že v dobe, keď sa mozog našich predkov zväčšoval, bol ich postoj stále viac vzpriamený, rozvíjala sa jemná motorika, a hlasové signály sa menili na reč.“ (C. Wills, cit.d., str. 8, naše zvýraznenie)
Človek si čoraz viac uvedomoval svoje prostredie a seba. Na rozdiel od iných živočíchov, vedia ľudia svoje skúsenosti zovšeobecniť. Kým zvieratám vládne ich prostredie, ľudia menia svoje prostredie, aby vyhovovalo ich potrebám. Veda potvrdila Engelsove vyhlásenie, že „naše vedomie a myslenie, nech sa nám zdajú akokoľvek nadzmyslovými, sú produktom hmotného, telesného orgánu, mozog. Hmota nie je výplodom ducha, ale duch sám je najvyšším výplodom hmoty. To je, prirodzene, čistý materializmus.“ (Engels, Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej nemeckej filozofie, in Marx, Engels, Vybrané spisy zv.5, str.250) Ako sa vyvíja mozog, tak sa rozvíja aj schopnosť učiť sa a zovšeobecňovať. Dôležitá informácia je uložená v mozgu, pravdepodobne v jeho rôznych častiach. Keď sa molekuly v mozgu obnovujú, táto informácia sa nevymaže. Počas štrnástich dní sa 90% proteínov v mozgu rozloží a obnoví rovnakými molekulami. Neexistuje ani žiadny dôvod sa domnievať, že mozog sa prestal vyvíjať. Jeho schopnosť je nekonečná. Rozvoj beztriednej spoločnosti bude svedkom nového skoku vpred v ľudskom poznaní. Napríklad, genetické inžinierstvo je ešte len v plienkach. Veda otvára obrovské príležitosti a výzvy. Mozog a ľudská inteligencia sa budú vyvíjať, aby sa vyrovnali s týmito budúcimi výzvami. Ale na každý vyriešený problém, bude vznesených mnoho ďalších otázok, v nikdy nekončiacej špirále vývoja.
JAZYK A MYSLENIE DIEŤAŤA
Zdá sa, že existuje určitá analógia medzi vývojom ľudského myslenia všeobecne a vývojom jazyka a myslenia individuálneho človeka cez detstvo a dospievanie k dospelosti.
Poukázal na to, už Engelsom v Podiele práce na poľudštení opice:
„Tak ako sú totiž dejiny vývinu ľudského zárodku v matkinom tele iba skráteným opakovaním miliónročného telesného vývinu našich zvieracích predkov, počínajúc červom, tak aj duševný vývin dieťaťa je ešte skrátenejším opakovaním intelektuálneho vývinu tých istých predkov, aspoň tých neskorších.“ (Engels, Dialektika prírody, str.155)
Štúdium vývinu embrya do dospelého človeka sa nazýva ontogenéza, zatiaľ čo štúdium evolučných vzťahov medzi druhmi sa nazýva fylogenéza. Obe sú napodiv navzájom spojené, ale nie ako obyčajný zrkadlový obraz. Napríklad, počas svojho vývinu v maternici sa ľudské embryo podobá rybe, obojživelníkovi, cicavcu a zdá sa, že prechádza fázami, ktoré pripomínajú štádia evolúcie živočíchov. Všetci ľudia sú si v mnohých ohľadoch podobní, najmä látkovou podstatou a štruktúrou mozgu. Z pohľadu chemického, anatomického a fyziologického je prekvapivo málo rozdielov. Po počatí sa oplodnené vajíčko vyvinie do dvoch dutých guľôčok buniek. Prvý rozpoznaný vývoj prebieha počas osemnástich dní, kedy sa na dotyku guľôčok vytvorí nervová rýha. Predná časť sa zväčší a neskôr sa rozvinie do mozgu. Dochádza k ďalším diferenciáciam, z ktorých vzniknú oči, nos a uši. Ako prvý začne v živote embrya fungovať krvný obeh a nervový systém, pulz sa objavuje v treťom týždni od počatia.
Z nervovej rýhy sa vyvinie kanál a potom trubica. Neskôr sa rozvinie do miechy. Na hlavovom konci sa zjavujú vačky, ktoré vytvoria predný mozog, stredný mozog a zadný mozog. Všetko je nastavené pre rýchly vývin centrálneho nervového systému. Rýchlosť bunkového delenia, ktoré prudko dosahuje finálnu bunkovú štruktúru, predstavuje kvalitatívny skok. Onedlho má embryo dĺžku 13 mm, mozog sa vyvinul do piatich vačkov mozgu. Vyvíjajú sa vačky, ktoré tvoria zrakové nervy a oči. Na konci tretieho mesiaca je možne identifikovať mozgovú kôru a mozoček, ako aj thalamus a hypothalamus. Od piateho mesiaca sa začne formovať vráskavá kôra. Všetky základy sú vyvinuté v deviatom mesiaci, aj keď po narodení bude prebiehať ďalší vývoj. Dokonca aj vtedy má mozog hmotnosť len asi 350 g, kým u dospelého je to 1300 až 1500 gramov. V šietich mesiacoch dosiahne 50% hmotnosti dospelého, v prvom roku 60% a v šiestich rokoch 90%. V desiatich rokoch to bude 95% hmotnosti dospelého. Rýchly rast mozgu sa odráža vo veľkosti hlavy. Pomer veľkosti hlavy k telu je u dieťaťa väčší ako u dospelého. U novo narodeného dieťaťa je veľkosť mozgu bližšie veľkosti mozgu dospelého, než akýkoľvek iný orgán. Pri narodení predstavuje mozog 10% celkovej telesnej hmotnosti, kým u dospelého iba 2%.
Telesná štruktúra mozgu (biochémia, bunková architektúra a elektrické okruhy) sa mení v dôsledku reakcie mozgu na okolité prostredie. Myšlienky a spomienky sú uložené v mozgu ako komplexné zmeny nervového systému. Tak všetky procesy mozgu interagujú a vedú k jedinečnému fenoménu – vedomiu – hmoty vedomej si seba samej. Podľa kanadského psychológa Donalda Hebba kľúč spočíva v synaptických spojeniach medzi dvoma nervovými bunkami, čo zostáva základom dnešných predstáv. Konkrétna zostava prepojení synapsií môže zakódovať spomienku, ale nebude to nutne v jednej časti mozgu. Môže byť zakódovaná v oboch hemisférach a na mnohých iných miestach. Celé zložité prostredie jednotlivca, najmä v prvých rokoch vývinu, neustále dáva mozgovým procesom a správaniu jedinečný ráz. „Rôznorodosť tých najjemnejších zmien v prostredí, najmä počas detstva,“ hovorí Rose, „môže vytvoriť dlhodobé zmeny v jeho chemickom zložení a funkcii.“
Bez tohto dialektického vzájomného vzťahu medzi mozgom a okolitým prostredím by bol vývin jedinca jednoducho predpísaný genetickým kódom. Správanie jednotlivcov by bolo vopred zakódované a od začiatku predvídateľné. Avšak, okolité prostredie hrá vo vývine rozhodujúcu úlohu. Zmenený súbor okolností môže priniesť výrazné zmeny v osobnosti.