ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Ako obstoja Engelsove myšlienky v stati Úloha práce na poľudštení opice vo svetle najnovších evolučných teórií?
Jedným z hlavných moderných paleontológov je Stephen J. Gould. Vo svojej knihe Od doby Darwina (Ever Since Darwin) posudzuje Engelsovej eseje:
ENGELS A PÔVOD ČLOVEKA
Ako obstoja Engelsove myšlienky v stati Úloha práce na poľudštení opice vo svetle najnovších evolučných teórií?
Jedným z hlavných moderných paleontológov je Stephen J. Gould. Vo svojej knihe Od doby Darwina (Ever Since Darwin) posudzuje Engelsovej eseje:
„Naozaj, v devätnástom storočí sa objavilo brilantné exposé od autora, ktorý bezpochyby prekvapí väčšinu čitateľov – Fridricha Engelsa. (Trochu reflexie by malo zmierniť prekvapenie. Engels sa hlboko zaujímal o prírodné vedy a snažil sa postaviť svoju všeobecnú filozofiu dialektického materializmu na ‚pozitívnych’ základoch. Nestihol dokončiť svoju ‘dialektiku prírody’, ale do svojich pojednaní ako Anti-Dühring zahŕňal dlhé komentáre k vede.) V roku 1876 Engels napísal esej s názvom Úloha práce na poľudštení opice. Bola publikovaná po jeho smrti v roku 1896. Bohužiaľ, nemala žiaden viditeľný dopad na západnú vedu.
Engels zvažuje tri základné črty ľudskej evolúcie: reč, veľký mozog a vzpriamené držanie tela. Tvrdí, že prvý krok našich predkov žijúcich na zemi musel byť zostup zo stromov s následným vývojom do vzpriameného držania tela. ‚Tieto opice si začali pri chôdzi na rovnej zemi odvykať od pomoci rúk a navykali si na čoraz vzpriamenejšiu chôdzu. Týmto sa urobil rozhodujúci krok k prechodu od opice k človeku.’ Vzpriamený postoj uvoľnil ruku pre používanie nástrojov (prácu, podľa Engelsovej terminológie); zvýšenie inteligencie a reč prišli neskôr.“ (S. J. Gould, Ever Since Darwin, str. 210-211)
Napriek všetkému, idealistické teórie ľudskej evolúcie stále tvrdohlavo, hoci už len zo zadných vojov, bojujú proti materializmu, ako vidíme v nasledujúcom citáte z knihy vydanej v roku 1995:
„Sila, ktorá pravdepodobne viedla našu evolúciu (je) ... proces kultúrnej evolúcie. Ako sa naša kultúra rozvíjala do zložitosti, tak sa rozvíjal aj náš mozog, ktorý potom viedol naše telo k väčšej vnímavosti a našu kultúru smerom k ešte väčšej zložitosti v akejsi spätnej sľučke. Veľký a bystrý mozog viedol k zložitejšej kultúre a telu schopnom využiť ju, čo viedlo k ešte väčšiemu a inteligentnejšiemu mozgu.“ (Christopher Wills, The Runaway Brain, The Evolution of Human Uniqueness, str. xxii)
Idealisti sa opakovane pokúšajú tvrdiť, že človek sa odlišuje od „nižších“ živočíchov svojou vyššou inteligenciou. Pračlovek sa z nejakého neznámeho dôvodu najprv „stal inteligentným“, potom začal hovoriť, používať nástroje, maľovať obrazy a tak ďalej. Ak by to bola pravda, dalo by sa očakávať, že sa to prejaví výrazným zväčšením mozgu. Avšak fosílne záznamy to nedokazujú.
V priebehu posledných troch desaťročí došlo k sérii obrovských pokrokov v paleontológii, objavili sa nové a vzrušujúce fosílne nálezy a nový spôsob ich výkladu. Podľa jednej poslednej teórie sa prví dvojnohí ľudoopi vyvinuli už pred 7 miliónmi rokmi. Následne, v procese biológmi nazvanom ako „adaptívna radiácia“ došlo k rozšíreniu bipédnych druhov (teda druhov, ktoré sa pohybovali na dvoch nohách) spolu s vývojom mnohých rôznych druhov vzpriamených opíc, prispôsobených rôznym prírodným podmienkam. Pred asi 2-3 miliónmi rokmi sa jednému z týchto druhov vyvinul podstatne väčší mozog - Homo erectus. Boli to prví hominidi, ktorí používali oheň, lov bol pre nich významným zdrojom potravy, bežali rovnakým spôsobom ako moderní ľudia a používali nástroje s určitým apriórnym duševným plánom. Nárast veľkosti mozgu sa objavuje súbežne s prvým objavením sa zhotovovania nástrojov, pred asi 2,5 miliónmi rokmi. Tak počas 5 miliónov rokov nedochádza k žiadnemu významnému zväčšeniu mozgu, a potom došlo k skoku, ktorý sa dá jednoznačne stotožniť s výrobou nástrojov.
Molekulárna biológia ukazuje, že najranejšie druhy hominida sa objavili pred asi piatimi miliónmi rokmi v podobe vzpriamenej opice s dlhými rukami a zakrivenými prstami. Pračlovek Australopithecus mal malý mozog, len 400 cm3. S Homo habilis došlo ku kvalitatívnemu skoku, jeho mozog mal veľkosť viac než 600 cm3 – čo je ohromujúci nárast o 50%. Ďalší veľký pokrok bol s Homo erectus, jeho veľkosť mozgu sa pohybuje medzi 850 a 1100 cm3.
Až Homo sapiens, pred asi štvrť milióna rokmi, dosiahol veľkosť mozgu na úrovni moderného človeka - 1350 cm3. To znamená, že raní hominidi nemali veľké mozgy. Evolúciu človeka neviedol mozog. Naopak, zväčšený mozog je produktom ľudského vývoja, najmä zhotovovania nástrojov. Ku kvalitatívnemu skoku vo veľkosti mozgu dochádza u Homo habilis („človek zručný“) a dá sa zreteľne stotožniť so zhotovovaním kamenných nástrojov. V skutočnosti k novému kvalitatívnemu skoku dochádza pri prechode od Homo erectus k Homo sapiens. „Ľudská myseľ sa na Zemi objavuje úžasne náhle,“ píše John McCrone. „Premena našich predkov z bystrej opice na Homo sapiens, uvedomujúceho si seba samého, prebiehala len 70 tisíc rokov - púhe žmrknutie oka geologického času.
Na druhej strane evolúcie stojí Homo erectus, chytré zviera s mozgom takmer rovnako veľkým ako má moderný človek. Používa jednoduché nástroje a ovláda oheň, ale mentálne ešte nejako zaostáva. Na našej strane stojí Homo sapiens s rituálmi a symbolickým umením - jaskynné maľby, korálky a náramky, ozdobné lampy a pohrebiská - ktoré naznačujú príchod mysle uvedomujúcej si samu seba. Muselo dôjsť k akejsi náhlej a dramatickej udalosti, a práve ona mohla byť východiskovým bodom ľudského vedomia.“ (New Scientist, 29th January 1994, str. 28)
DOKÁŽU ĽUDOOPY ZHOTOVOVAŤ NÁSTROJE?
Nedávno sa stalo módou stierať rozdiel medzi ľuďmi a zvyškom živočíšnej ríše, až tento rozdiel prakticky mizne. Istým spôsobom to vyhovuje idealistickým nezmyslom minulosti. Ľudia sú živočíchy a majú rad spoločných vlastností s ostatnými živočíchmi, najmä s našimi najbližšími príbuznými, ľudoopmi. Genetický rozdiel medzi ľuďmi a šimpanzami je len dve percentá. Napriek tomu aj tu sa kvantita mení na kvalitu. Tieto dve percentá predstavujú kvalitatívny skok, ktorý rozhodujúcim spôsobom oddelil ľudstvo od všetkých ostatných druhov.
Objav vzácnych druhov šimpanzov bonobo, ktorí sú ešte bližšie ľuďom ako ostatné šimpanzy, vzbudil veľký záujem. Vo svojej knihe Kanzi, ľudoop s takmer ľudským intelektom (Kanzi, The Ape at the Brink of the Human Mind) podali Sue Savage-Rumbaughová a Roger Lewin detailný popis ich výskumu duševných schopností šimpanza bonobo menom Kanzi žijúceho v zajatí. Niet pochýb o tom, že úroveň inteligencie, ktorú preukazuje Kanzi, je výrazne vyššia ako sme doteraz u zvierat zaznamenali, a v niektorých ohľadoch sa podobá ľudskému dieťaťu. Predovšetkým preto, že ukazuje potenciál pre, povedzme, zhotovovanie nástrojov. Toto je silný argument v prospech evolučnej teórie.
Avšak dôležité je, že pokusy, aby šimpanz bonobo zhotovil kamenný nástroj, boli neúspešné. Vo voľnej prírode používajú šimpanzy „nástroje“ ako „rybárske palice“, aby vybrali termity z ich hniezda, a dokonca používajú kamene ako „nákovy“ na rozbíjanie orieškov. Tieto úkony vykazujú vysoký stupeň inteligencie a nepochybne preukazujú, že ľudstvu najbližší príbuzní majú niektoré z duševných predpokladov, ktoré sú nevyhnutné pre pokročilejšie činnosti. Ale ako kedysi poznamenal Hegel, keď chceme vidieť dub, nestačí ak nám miesto neho ukážu žaluď. Potenciál pre zhotovovanie nástrojov nie je to isté ako ich zhotovovanie, je to podobné, ako možnosť vyhrať 10 miliónov libier v lotérii nie je to isté, ako skutočne ich vyhrať. Navyše sa pri bližšom skúmaní tento potenciál ukáže veľmi relatívny.
Moderné šimpanzy občas lovia malé opice. Ale nepoužívajú k tomu zbrane alebo nástroje ale svoje zuby. Raní ľudia boli schopní zabíjať veľké zvieratá, na čo potrebovali ostré kamenné nástroje. Niet pochýb, že najranejší hominidi používali iba v prírode existujúce nástroje, ako sú palice pre vyhrabávanie korienkov. Presne to isté vidíme u moderných šimpanzov. Ak by ľudia ostali pri prevažne vegetariánskej strave, nepotrebovali by kamenné nástroje. Ale schopnosť zhotoviť kamenné nástroje im sprístupnila úplne nový zdroj potravy. Platí to, aj keď pripustíme, že raní ľudia neboli lovci, ale hlavne požierači zdochlín. Stále potrebovali kamenné nástroje, aby sa prerezali cez tvrdú kožu veľkých zvierat.
Praľudia z oldowanskej kultúry vo východnej Afrike už používali pomerne pokročilú techniku zhotovovania kamenných nástrojov, odlupovanie. Spomedzi množstva kameňov vybrali ten správny druh, použili správny uhol úderu a tak ďalej. To všetko ukazuje na vysokú úroveň sofistikovanosti a zručnosti, ktorá chýba „práci“ šimpanza Kanzi, napriek aktívnej pomoci vedcov, ktorých cieľom bolo pomôcť šimpanzovi zhotoviť nástroj. Po opakovanom úsilí boli experimentátori nútení priznať, že:
„Zatiaľ Kanzi prejavoval relatívne nízky stupeň technologickej finesy v každom zo štyroch kritérií v porovnaní s tými, ktoré sa objavili vo fosílnych záznamoch ranej doby kamennej.“
A došli k záveru:
„Je tu teda jasný rozdiel medzi zručnosťou, ktorú Kanzi preukazuje rozbíjaním orechov kameňom, a zručnosťou oldovanských zhotoviteľov nástrojov, čo znamená, že títo raní ľudia skutočne prestali byť opicami.“ (S. Savage-Rumbaugh and R. Lewin, Kanzi, The Ape at the Brink of the Human Mind, str. 218)
Medzi ďalšie rozdiely, ktoré odlišujú aj tých najprimitívnejších hominidov od najvyspelejších opíc, patria významné zmeny v telesnej štruktúre týkajúce sa vzpriamenej pozície. Štruktúra ruky a zápästia šimpanza bonobo sa líši od štruktúry ľudskej. Dlhé, skrútené prsty a krátky palec bránia tomu, aby zvieral kameň dostatočne účinne, aby mohol viesť silný presný úder. Na túto skutočnosť už poukázali iní:
Ruka šimpanza má pomerne dobre vyvinutý palec v opozícii, „ale je krátky a dotýka sa ukazováka po strane a nie na špičke. Ruka hominida mala palec oveľa väčší a skrútený tak, aby sa stretol s ukazovákom. To je logický sprievodný jav bipedalizmu a spôsobuje výrazne zvýšenie obratnosti. Vyzerá, že všetci hominidi mali takúto ruku – dokonca aj afarensis, dosiaľ najstarší známy. Jeho ruka sa dá sotva rozoznať od ruky moderného človeka.“ (D. C. Johanson and M. A. Edey, Lucy, The Begginnings of Humankind, str. 325)
Napriek všetkej snahe zotrieť deliacu čiaru, existuje nadovšetku pochybnosť rozdiel medzi aj tými najvyspelešími ľudoopmi a najprimitívnejšími hominidmi. Je iróniou, že tieto experimenty, ktoré mali vyvrátiť ideu človeka ako živočícha zhotovujúceho nástroje, dokázali pravý opak.