ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Obdobie kenozoika sa začína pred 65 miliónmi rokmi, kedy došlo k masovému vymieraniu, a trvá až do súčasnosti. Počas tohto obdobia sa kontinenty naďalej presúvali, oddeľovali a zrážali. Tak sa vytvorili nové podmienky životného prostredia. Počas prvých 20 miliónov rokov teploty naďalej stúpali a objavilo sa tropické pásmo, kedy napríklad podmienky v Británii pripomínali malajzijskú džungľu. Najdôležitejším vývojom v tejto dobe bol mimoriadne rýchly nástup cicavcov, ktoré ovládli životné prostredie opustené plazmi.
REVOLUČNÝ ZROD ČLOVEKA
Obdobie kenozoika sa začína pred 65 miliónmi rokmi, kedy došlo k masovému vymieraniu, a trvá až do súčasnosti. Počas tohto obdobia sa kontinenty naďalej presúvali, oddeľovali a zrážali. Tak sa vytvorili nové podmienky životného prostredia. Počas prvých 20 miliónov rokov teploty naďalej stúpali a objavilo sa tropické pásmo, kedy napríklad podmienky v Británii pripomínali malajzijskú džungľu. Najdôležitejším vývojom v tejto dobe bol mimoriadne rýchly nástup cicavcov, ktoré ovládli životné prostredie opustené plazmi. Pred 40 miliónmi rokmi sa objavili primáty, slony, ošípané, hlodavce, kone, mrože, sviňuchy, veľryby a netopiere, rovnako ako väčšina súčasných vtákov a mnoho čeľadí rastlín.
Vzostup cicavcov možno vnímať ako akýsi typ triumfálneho dlhého radu, ktorým evolúcia postupuje stále nahor v neprerušenej línii, aby nakoniec vyvrcholila pri zrode ľudstva, korune tvorstva. Ale má to ďaleko od pravdy. Ako sme videli, evolúcia nebola nikdy priamka. Aj tu boli obdobia intenzívneho rastu nasledované dramatickými zvratmi, smrťou a zánikom. Dve hlavné obdobia vymierania sú spojené s rapídnymi zmenami životného prostredia. Do obdobia pred 40-30 miliónmi rokmi pozorujeme začiatky procesu ochladzovania. Počas ďalších 25 miliónov rokov teplota postupne klesala a na súčasnej úrovni sa ustálila iba pred 5 miliónmi rokmi. V tomto období došlo k poslednému vymieraniu, ktoré postihlo cicavce.
Primáty, predkovia ľudoopov a ľudí, sa rozšírili do celého sveta. Obdobie vymierania dinosaurov malo vplyv na mnoho z týchto čeľadí. Nové životné podmienky viedli k vývinu nového druhu – praopíc, ktoré sa lepšie prispôsobili zmeneným podmienkam. Za zmienku stojí, že nové podmienky ovplyvnili predovšetkým Afriku a Euro-Áziu, ale nie Ameriku. Antarktída dosiahla južný pól a začala sa pokrývať ľadom. Počas ďalších 10-20 miliónov rokov došlo k ďalšiemu, vôbec najväčšiemu, explozívnemu rozvoju cicavcov, kedy sa objavilo mnoho druhov opíc. Avšak, základný tvar opíc sa po celú túto dobu nemenil, až kým nové rapídne klimatické zmeny nepriniesli premenu. Medzi paleontológmi existujú značné nezhody v otázke, kedy a ako sa od opíc oddelili hominidi. Objavené kosti naznačujú, že už pred 14 miliónmi rokmi existovali druhy, ktoré pripomínali súčasné opice. Vedci sa domnievajú, že tieto kosti patria druhom, ktoré žili v Afrike a v Euro-Ázii pred 14 až 7 miliónmi rokmi. Zdá sa, že to boli veľmi úspešné druhy, a predstavujú spoločného predka ľudí, opíc a goríl. Potom, pred 10-7 miliónmi rokmi, došlo k novým a dramatickým zmenám životného prostredia.
Antarktída už bola pokrytá ľadovcami. Ľadová pokrývka sa šírila, a to nielen na juhu, ale aj na severe, kde pokryla Aljašku, Severnú Ameriku a severnú Európu. Keďže stále viac a viac vody bolo uväznenej v ľade, morská hladina začala klesať. Odhaduje sa, že došlo k poklesu morskej hladiny o viac ako 150 metrov. Následkom toho sa objavili nové pevniny spájajúce kontinenty, sformovali sa suchozemské mosty medzi Európou a Afrikou, Áziou a Amerikou, Britániou a Európou, ktoré umožnili ďalšiu migráciu druhov. Stredozemné more úplne vyschlo. Klíma okolo rovníka sa stala veľmi suchou, dochádzalo k zániku lesov a džungle a vznikali obrovské rozlohy saván a otvorenej krajiny. Áziu oddelila od Afriky púšť, čo odrezalo africké opice od ich ázijských bratrancov. Toto bolo nevyhnutne ďalšie obdobie vymierania. Ale rovnako to bolo obdobie zrodu nových druhov. V určitom okamihu, pravdepodobne pred 7 miliónmi rokmi, viedol vývoj cicavcov k objaveniu sa prvých hominidov (humanoidných primátov).
Dnes sa všeobecne uznáva, že ľudstvo pochádza z Afriky. Pred vyše 5,3 miliónmi rokmi získalo Stredomorie svoju súčasnú podobu a v Afrike sa rozvinul nový druh opice, ktorá sa v priebehu niekoľkých miliónov rokov rozvinula tromi rôznymi smermi, čo nakoniec viedlo k opiciam, hominidom a gorilám. K oddeleniu týchto troch vetiev došlo pred asi 4-5 miliónmi rokmi pod tlakom životného prostredia vo východnej Afrike. Šírenie ľadovcov do Južnej Afriky malo za následok dramatické zmeny vo východnej Afrike – výrazne vyčerpanie lesov, z dôvodu poklesu zrážok a všeobecne suchšieho podnebia. Toto bolo pravdepodobne hnacou silou, ktorá viedla k oddeleniu troch druhov praopíc. Doteraz žili na stromoch. Teraz mali tri možnosti:
1) Časť z nich zostala v lesoch. Museli byť najschopnejší, najsilnejší a najúspešnejší pri získavaní potravín z obmedzených zdrojov. Avšak pokles lesných biotopov musel vážne redukovať ich množstvo. Zvyšok tejto vetvy predstavujú súčasné gorily.
2) Ďalšia skupina sa musela vysťahovať na okraj lesov, kde boli menšie stromy a menej zdrojov potravy. Tu bola nakoniec nútená rozširovať prostredie, z ktorého získavala potravu, pohybom po zemi, kým pre ochranu sa naďalej zdržiavala v blízkosti stromov. Táto skupina je zastúpená súčasnými šimpanzami.
3) Tretia skupina, pravdepodobne tvorená slabšími a menej nadanými skupinami druhu, bola nútená intenzívnym bojom o vzácne zdroje potravy odsťahovať sa z lesa úplne. Boli tak nútení nielen pohybovať sa na zemi, ale pohybovať sa na dlhé vzdialenosti s cieľom nájsť potravu nevyhnutnú pre ich prežitie. Boli nútení rozvinúť úplne nový spôsob života, radikálne odlišný od ostatných primátov.
Tlak životného prostredia v Ázii spôsobený klimatickými zmenami ovplyvňoval tiež niektoré skupiny opíc na okrajoch lesov. Tie sa vyvinuli do súčasných paviánov, ktoré sa pri hľadaní potravy pohybujú na zemi, ale pre bezpečie sa vracajú na stromy. Primáty vykazujú rôzne druhy pohybu. Tarsier skočí a prisaje sa, gibon sa prehupne z vetvy na vetvu, orangutan má „štyri ruky“, gorily sa pohybujú zvláštnou chôdzou, opierajúc sa o kotníky, opice sú v skutočnosti štvornohé, iba hominidi sa stali plne bipédnymi (dvojnohými).
„Ďalšia špecializácia súvisela s používaním jednej ruky viac ako druhej. Ak chcel tvor skočiť a chytiť, musel správne posúdiť vzdialenosti. Ak neodhadol, skončil prinajlepšom s prázdnymi rukami, prinajhoršom minul vetvu a spadol. Spôsob ako presne odhadnúť vzdialenosť súvisí s videním dvoma očami: zaostrenie oboch oči na objekt dáva vnímanie hĺbky. Oči sa musia nachádzať v prednej časti lebky a smerom dopredu, nie po stranách hlavy, ako má veverička. Predkom primátov sa vyvinulo takéto videnie. Ich lebky sa zaokrúhlili podľa novej polohy očí, a s touto tvarovou zmenou prišlo aj zväčšenie lebečnej kapacity a možnosť mať väčší mozog. Súčasne sa zmenšila čeľusť. Živočích s rukami nemusí loviť a príjímať potravy zubami. Môže si dovoliť kratšie čeľuste a menšie zuby. Súčasné opice - a ľudia - majú v každej čeľusti po šestnásť zubov. Ich predkovia mali dvadsať dva.“ (D. C. Johanson & M. A. Edey, op. cit., str. 320)
Psychológ Jerome Bruner vo svojich prácach o duševnom vývine detí zdôraznil, že zručnosť má veľa spoločného s rozvojom jazyka na jednej strane a riešením problémov na strane druhej. Takmer všetky najjednoduchšie zručnosti zahŕňajú použitie rúk alebo rúk a vizuálneho navádzania. O vývoji ľudskej ruky píše Bruner nasledovné:
„Ruky človeka sú pomaly sa rozvíjajúci systém, trvá mnoho rokov, kým ľudia môžu vykazovať ten druh manuálnej inteligencie, ktorým sme sa odlíšili od ostatných druhov, využívanie a zhotovovanie nástrojov. Ani vedci študujúci evolúciu primátov nevenovali, z historických dôvodov, rukám žiaden osobitný záujem. Podľa Wooda Jonesa boli medzi rukami opice a človeka malé morfologické rozdiely, ale rozdiel bol v ich používaní, pod vedením centrálneho nervového systému. Napriek tomu, ako už uviedli Clark a Napier, práve morfologické zmeny ruky, od opíc tanovitých cez opice nového sveta a opice starého sveta po človeka, by mali odhaliť, ako sa zmenila funkcia ruky a s tým aj podstata vzniku ľudskej inteligencie.
Táto zmena neustále viedla k veľmi zvláštnej forme dešpecializácie. Ruka je oslobodená od pohybovej funkcie, od funkcie brachiácie (pohyb zavesenými končatinami z vetvy na vetvu) a od takýchto špecializovaných potrieb na aké sa používajú pazúry a exotické formy vankúšikov na prstoch. Tým, že sa takto funkčne dešpecializovala mohla funkčne získavať čoraz väčšiu rôznorodosť. Bez toho, aby ruka stratila rozlíšenie článkov prstov potrebné pre nosenie bremien, približovanie prstov pre vyťahovanie jedla, uchopenie pre držanie a šplhanie, či opozíciu palca voči ostatným prstom – všetko dedičstvo raných primátov – získava ruka, prechádzajúc v ďalšej evolúcii primátov morfologickými zmenami, niekoľko nových funkčných schopností. Pridáva sa kombinovaná schopnosť sily a presnosti úchopu.
Pružnosť dlane a palca sa zvyšuje zmenami hákových a trapézových kostí v zapästí. Palec sa predlžuje a jeho uhol voči ruke sa zvyšuje. Koncové články prstov, a najmä palec, sa rozšírujú a zosilňujú. Napier môže preháňať, keď hovorí, ‚že kamenné nástroje raného človeka boli rovnako dobré (alebo zlé) ako ruka, ktorá ich vytvorila.‘ S urćitosťou sa dá povedať, že pôvodne hlúpa ruka zmúdrela, keď sa začala využívať v múdrejšom programe navrhnutom kultúrou.“ (J. S. Bruner, Beyond the Information Given, str. 246-247)
Vo východnej Afrike sa našli fosílie raných hominidov, patriace k druhu Australopithecus afarensis, ktorý žil pred asi 3,5-3,3 miliónmi rokmi. Tieto opiciam podobné tvory boli schopné chodiť vzpriamene, palce na ich rukách boli plne v opozícii ku prstom, a preto dokázali manipulovať s nástrojmi. Kapacita ich lebky bola väčšia ako u ostatných ľudoopov (450 cm3.). Dosiaľ sa nenašli žiadne nástroje, ktoré by používali títo raní hominidi, ale nachádzame ich, keď prichádzame ku prvému jasne identifikovateľnému ľudskému druhu, výstižne pomenovanom Homo habilis („človek zručný“), ktorý chodil vzpriamene, mal výšku 1,20 m a mozog mal kapacitu 800 cm3.
Kedy dochádza ku skutočnému oddeleniu človeka od hominidovských ľudoopov? Paleontológovia o tejto otázke dlho diskutovali. Odpoveď dal Engels vo svojej majstrovskej eseji Úloha práce na poľudštení opice. Ale Marx a Engels ju načrtli už oveľa skôr vo svojej priekopníckej práci Nemecká ideológia, napísanej v roku 1845:
„Ľudí možno odlíšiť od zvierat vedomím, náboženstvom alebo čímkoľvek iným. Ľudia sa začínajú odlišovať od zvierat, len čo začnú vyrábať životné prostriedky; a tento krok je podmienený ich telesným uspôsobením. Tým, že ľudia vyrábajú životné prostriedky, nepriamo produkujú aj svoj materiálny život.“ (Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch zv.1, str.220)