ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
V nasledujúcej sérii článkov prinášame preklad tretej časti štvordielnej knihy Vzbúrený rozum marxistov Alana Woodsa a Teda Granta, v ktorej sa venujú odhaľovaniu platnosti dialektického materializmu v súčasnej vede. V prvých častiach sa venovali filozofii, úlohe náboženstva, jeho vplyvu na spoločnosť, idealizmu a materializmu.
Predstavili zákony dialektického materializmu a pozreli sa na to, či ešte platia a zvlášt porovnali logiku a dialektiku a dali ich do vzájomného vzťahu.
Ďalej sa venovali fyzike - kvantovej mechanike, princípu neurčitosti, nevyhnutnosti a náhode, relativite, času a priestoru, astronómii.
Tretia časť sa zaoberá geológiou, vznikom života a zvlášť jeho najvyššej formy človeka, ďalej pôvodom ducha, rozumu ako aj dnes tak preceňovanému vplyvu génov na život.
V prípade, že ste nestihli prvé dve časti, alebo si ich chcete pripomenúť, nájdete ich v tomto zozname.
pozn. prekladateľa: Použité citáty z Marxa a Engelsa sú prevažne vybraté z prekladov ich diel, ktoré vyšli v druhej polovici 20.storočia na Slovensku. Ostatné citáty, ak je zdroj uvedený česky alebo slovensky pochádzajú z príslušných českých alebo slovenských publikácií (české citáty boli preložené do slovenčiny), ak je zdroj uvedený anglicky, ide o vlastný preklad. Pri niektorých citátoch su miešané vlastné preklady s citátmi z českých alebo slovenských zdrojov. Je to napríklad v takom prípade, ak český, či slovenský zdroj nezodpovedal dostatočne anglickému originálu (napr. preklad knihy fyzika Hawkinga, Stručná história času), alebo bol vlastný preklad rýchlejší ako dohľadanie citátu v českej, či slovenskej publikácii.
(Red.)
PREKLAD: M. MATEJOVSKÝ
-----------------------
-----------------------
ČASŤ TRETIA: ŽIVOT, DUCH A HMOTA
1 DIALEKTIKA GEOLÓGIE
Existuje anglické príslovie „pevný ako zem pod našimi nohami“. Táto utešujúca predstava má však veľmi ďaleko od pravdy. Zem pod našimi nohami vôbec nie je taká pevná, ako sa zdá. Skaly aj pohoria, ba celé kontinenty sú v nepretržitom stave pohybu a zmeny, ktorého pravú povahu sme začali chápať ešte len v druhej polovici tohto (dvadsiateho) storočia. Geológia je veda, ktorá sa zaoberá pozorovaním a vysvetľovaním všetkých javov prebiehajúcich na a vo vnútri planéty. Na rozdiel od iných prírodných vied, ako je fyzika a chémia, sa geológia neopiera o experimenty ale o pozorovanie. V dôsledku toho bol jej vývoj silne ovplyvnený spôsobom, akým sa tieto pozorovania interpretovali. A tieto interpretácie boli podmienené aktuálnymi filozofickými a náboženskými trendami. Táto skutočnosť vysvetľuje oneskorený vývoj geológie v porovnaní s ostatnými vedami. Až v roku 1830 ukázal Charles Lyell, jeden z otcov modernej geológie, že Zem je oveľa staršia ako hovorí kniha Genesis. Neskoršie merania založené na jadrovom rozpade to potvrdili a stanovili, že Zem a Mesiac sú približne 4,6 miliardy rokov staré.
Od dávnoveku poznajú ľudia zemetrasenia a sopečné erupcie, ktoré odhaľujú obrovské sily zadržiavané pod zemským povrchom. Ale až do tohto storočia sa tieto javy prisudzovali zásahu bohov. Poseidon-Neptún bol „zemetrasiteľ“, zatiaľ čo Vulcan-Hephistes, chromý kováč bohov, žil v útrobách Zeme a jeho rany kladivom spôsobovali výbuchy sopiek. Prví geológovia 18. a 19. storočia boli šľachtici, kňazi, ktorí verili, ako biskup Ussher, že Boh stvoril svet 23. októbra 4004 pr.n.l. Aby vysvetlili nepravidelnosti zemského povrchu, ako sú kaňony a vysoké hory, rozvinuli teóriu – katastrofizmus - ktorá sa pokúšala napasovať zistené skutočnosti tak, aby sa zhodovali s kataklizmami z Biblie, ako napríklad povodeň. Každá katastrofa zničila celý druh, čím sa vhodne vysvetľovala existencia fosílií, ktoré našli hlboko v uhoľných baniach.
Nie je náhoda, že geologická teória katastrofizmu získala najväčšiu pôdu vo Francúzsku, kde na psychológiu všetkých tried mala rozhodujúci vplyv veľká revolúcia rokov 1789-1794, ktorej ozveny sa šírili z generácie na generáciu. Pre tých, ktorí radi zabúdajú, revolúcie rokov 1830, 1848 a 1870 sú živou pripomienkou Marxovho prenikavého postrehu, že Francúzsko bolo krajinou, kde sa triedny boj dobojoval až do konca. Pre Georgesa Cuviera, slávneho francúzskeho prírodovedca a geológa 19. storočia, vývoj Zeme predstavuje „sled krátkych období intenzívnych zmien a že každé toto obdobie predstavuje prelom v histórii. Medzi nimi sú dlhé jednotvárne obdobia stability. Rovnako ako pri francúzskej revolúcii je po prevrate všetko inak. Podobne je geografický čas rozdelený do rôznych kapitol, z ktorých každá má svoju vlastnú základnú úlohu.“ (P. Westbroek, Life as a Geological Force, str. 71.)
Ak je Francúzsko klasická krajina revolúcie a kontrarevolúcie, Anglicko je klasický domov reformného gradualizmu. Anglická buržoázna revolúcia bola, rovnako ako francúzska, dosť krvavá, kráľ v nej, spolu s množstvom ďalších ľudí, prišiel o hlavu. „Ctihodné triedy“ v Anglicku sa to od tej doby usilovne snažili odčiniť. Oveľa radšej hovoria o komicky zvanej „slávnej revolúcii“ z roku 1688 - neslávnom prevrate, v ktorom holandský dobrodruh pôsobil ako prostredník pri bezcharakternom rozdelení moci medzi chamtivých novozbohatlíkov z londýnskeho City a šľachticov. To dalo teoretický základ pre anglosaskú tradíciu gradualizmu a „kompromisov“.
Averzia k akejkoľvek revolučnej zmene sa prenáša do posadnutosti eliminovať akékoľvek stopy náhlych skokov v prírode a spoločnosti. Lyell predložil diametrálne odlišnú teóriu k teórii katastrofizmu. Podľa neho hraničná čiara medzi rôznymi geologickými vrstvami nepredstavuje katastrofy, ale jednoducho dokladuje meniacu sa štruktúru dvoch susedných usadených vrstiev. Nebolo treba hľadať globálne vzory. Geologické obdobia boli skôr len pohodlný spôsob klasifikácie, ako rozdelenie anglickej histórie podľa vládnuceho monarchu.
Engels vzdal hold príspevku Lyella do geológie:
„Až Lyell vniesol do geológie zdravý rozum, keď náhle revolúcie vyvolané stvoriteľovými rozmarmi nahradil postupným pôsobením pomalého pretvárania sa Zeme.“ Avšak tiež si uvedomoval jeho nedostatky: „Nedostatok Lyellovho názoru – aspoň v jeho pôvodnej forme – bol v tom, že sily pôsobiace na Zemi pokladal za konštantné, pokiaľ išlo o kvalitu aj o kvantitu. Ochladzovanie Zeme podľa neho neexistuje Zem sa nevyvíja určitým smerom, iba sa nesúvislo a náhodne mení.“ (Engels, Dialektika prírody, str. 25, poznámka)
„Tieto názory predstavujú dominantné filozofie o podstate geologickej histórie,“ píše Peter Westbroek, „- na jednej strane katastrofizmus, predstava stability prerušovanej krátkymi obdobiami rýchlych zmien, a na druhej strane gradualizmus, myšlienka kontinuálnej fluktuácie. V čase Coquanda bol vo Francúzsku katastrofizmus všeobecne prijímaný, ale sympatie k tejto filozofii začali čoskoro z čisto praktických dôvodov slabnúť. Bolo potrebné začať budovať geologické teórie na zelenej lúke. Zakladatelia geológie museli aplikovať zásadu súčasnosti ako kľúč k minulosti tak precízne, ako sa len dalo. Katastrofizmus bol k ničomu práve preto, že tvrdil, že geologické podmienky sa zásadne odlišovali od podmienok v nasledujúcich obdobiach stability. S dnešnou, oveľa pokročilejšou geologickou teóriou môžeme prijať flexibilnejší postoj. Zaujímavé je, že katastrofizmus opäť naberá na sile.“ (P. Westbroek, op. cit., str. 71-72)
Spor medzi gradualizmom a katastrofizmom je v podstate umelý. Hegel sa tým zaoberal, keď objavil uzlovú čiaru pomerov miery, podľa ktorej pomalé hromadenie kvantitatívnych zmien vedie k pravidelným kvalitatívnym skokom. Gradualismus je prerušený, pokiaľ nie je nastolená nová rovnováha, ale na vyššej úrovni ako predtým. Proces geologickej zmeny presne zodpovedá Hegelovmu modelu, a ten je teraz presvedčivo dokázaný.
WEGENEROVA TEÓRIA
Na začiatku 20. storočia ohromila nemeckého vedca Alfreda Wegenera podobnosť východného pobrežia Južnej Ameriky a západného pobrežia Afriky. V roku 1915 zverejnil svoju teóriu pohybu kontinentov (kontinentálneho driftu) založenú na predpoklade, že niekedy v minulosti boli všetky kontinenty súčasťou jednej veľkej pevniny (Pangea), ktorá sa neskôr rozpadla na samostatné pevniny, ktoré sa rozišli a nakoniec vytvorili súčasné kontinenty. Wegenerova teória nevyhnutne nedokázala poskytnúť vedecké vysvetlenie mechanizmu, ako dochádza k pohybu kontinentov. Ale aj tak predstavuje v geológii skutočnú revolúciu. Avšak konzervatívna geologická komunita ju rozhorčene odmietla. Geológ Chester Longwell šiel dokonca tak ďaleko, že povedal, že skutočnosť, že kontinenty do seba pasujú tak dobre, bol „trik diabla“, aby nás oklamal. Počas ďalších 60 rokov bol vývoj geológie spútaný dominantnou „izostatickou“ teóriou, teóriou ustáleného stavu, ktorá uznávala iba vertikálne pohyby kontinentov. Ale aj na základe tejto nesprávnej hypotézy sa urobili významné kroky vpred a pripravili pôdu pre negáciu tejto teórie, ktorá sa čím ďalej tým viac dostávala do rozporu s pozorovanými výsledkami.
Ako sa často v dejinách vedy stáva, nový impulz pre ďalší rozvoj myšlienok poskytol technologický pokrok spätý s požiadavkami výroby. Pátranie veľkých spoločností, ako Exxon, po rope viedlo k významným inováciám v oblasti geologického prieskumu morského dna a rozvoju nových výkonných metód seizmického profilovania, hlbinných podmorských vrtov a zlepšeniu metód datovania skamenelín. V polovici 60-tych rokov 20.storočia Peter Vail, vedec v hlavnom laboratóriu Exxonu v Houstone, začal študovať nepravidelnosti v lineárnych vzorkách na dne oceánu. Vail sympatizoval so starým francúzskym názorom prerušovanej evolúcie a veril, že tieto prerušenia vo vývoji predstavujú hlavné geologické zvraty. Jeho pozorovania odhalili vzory sedimentárnej zmeny, ktoré sa zdali byť rovnaké na celom svete. To bol silný dôkaz v prospech dialektickej interpretácie geologického procesu.
Vailovu hypotézu privítali kolegovia skepticky. Jan van Hinte, ďalší z vedcov Exxonu, spomína: „My, paleontológovia, sme mu neverili ani slovo. Všetci sme boli vychovávaní v anglosaskej tradícii postupných zmien a jeho zaváňala katastrofizmom.“ Avšak van Hinteho vlastné skúmanie fosílií a seizmických záznamov v Stredomorí ukázali presne to isté ako Vailove a vek hornín zodpovedal Vailovým predpovediam. Obraz, ktorý teraz vzniká, je jasne dialektický:
„V prírode je to bežná vlastnosť: kvapka, po ktorej začne nádoba pretekať. Vnútorne stabilný systém je postupne narušovaný nejakým vonkajším vplyvom, až kým sa nezbortí. Potom aj malý impulz vedie k dramatickej zmene a vznikne úplne nová situácia. Keď hladina mora stúpa, na plytčinu sa postupne nanášajú sedimenty. Keď more opadne, destabilizujú sa. Po istú dobu pretrvajú a potom - bác! Časť sa zosunie do hlbokého mora. Nakoniec hladina mora začne stúpať a kúsok po kúsku sa sediment buduje.“ (tamtiež, str.84)
Kvantita sa zmenila v kvalitu, keď sa na konci 60-tych rokov pri hlbinných vrtoch na dne oceánu zistilo, že morské dno Atlantického oceánu sa rozchádza. „Stredooceánsky chrbát“ (teda podmorský pás pohoria tiahnuci sa v Atlantiku) naznačoval, že americký kontinent sa vzdiaľuje od euroázijskej pevniny. To bol východiskový bod pre rozvoj novej teórie tektoniky platní, ktorá spôsobila revolúciu v geológii.
Tu máme ďalší príklad fungovania dialektického zákona negácie negácie v dejinách vedy. Wegenerova pôvodná teória pohybu kontinentov je negovaná izostatickou teóriou ustáleného stavu. Táto je ďalej negovaná teóriou tektoniky platní, ktorá znamená návrat k staršej teórii, ale na kvalitatívne vyššej úrovni. Wegenerova teória bola skvelá a v podstate správna hypotéza, ale nebola schopná vysvetliť presný mechanizmus, ako dochádza k pohybu kontinentov. Teraz, na základe všetkých vedeckých objavov a úspechov uplynulého polstoročia nielenže vieme, že pohyb kontinentov je fakt, ale môžeme vysvetliť, ako prebieha. Táto nová teória je na oveľa vyššej úrovni ako predchádzajúca, hlbšie chápe zložité mechanizmy, ktoré planéta rozvíja.
Je v geológii tým, čím bola Darwinova revolúcia v biológii. Evolúcia sa vzťahuje nielen na živú, ale aj neživú hmotu. Skutočne, obe sa navzájom prenikajú a podmieňujú. Zložité prírodné procesy sú navzájom prepojené. Na určitom stupni vzniká z anorganických látok nevyhnutne organická hmota – život. Ale existencia organickej hmoty má spätne značný vplyv na fyzické prostredie. Napríklad, existencia rastlín produkujúcich kyslík mala rozhodujúci vplyv na atmosféru, a teda na klimatické podmienky. Vývoj našej planéty a života na Zemi poskytuje nepreberné množstvo príkladov dialektiky prírody, rozvoja skrz protirečenia a skoky, dlhé obdobia pomalých „molekulárnych“ zmien sa striedajú s katastrofickým vývojom, od kolízie kontinentov po náhly zánik celých druhov. Navyše bližšie skúmanie odhaľuje, že náhle, zjavne nevysvetliteľné skoky a katastrofy majú zvyčajne svoje korene v skorších obdobiach pomalých, postupných zmien.