ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
V súčasnej dobe prebieha medzi zástancami veľkého tresku tvrdý spor o údajný vek vesmíru. V skutočnosti je celý „štandardný model“ v kríze. Sme svedkami divadla, v ktorom úctyhodní páni vedy útočia verejne nedžentlmensky jeden na druhého. A to kvôli istej Hubblovej konštante. Je to vzorec, ktorým sa meria rýchlosť objektov pohybujúcich sa vo vesmíre. Má veľký význam pre tých, ktorí chcú objavovať vek a veľkosť vesmíru. Problém je v tom, že nikto nevie, čo to je!
NEUSTÁLY HLAVY BôĽ, ALEBO HUBBLOV PROBLÉM
V súčasnej dobe prebieha medzi zástancami veľkého tresku tvrdý spor o údajný vek vesmíru. V skutočnosti je celý „štandardný model“ v kríze. Sme svedkami divadla, v ktorom úctyhodní páni vedy útočia verejne nedžentlmensky jeden na druhého. A to kvôli istej Hubblovej konštante. Je to vzorec, ktorým sa meria rýchlosť objektov pohybujúcich sa vo vesmíre. Má veľký význam pre tých, ktorí chcú objavovať vek a veľkosť vesmíru. Problém je v tom, že nikto nevie, čo to je!
Edwin Hubble tvrdil, že rýchlosť, akou sa galaxie od seba vzďaľujú, je úmerná ich vzdialenosti od nás – čím sú ďalej, tým rýchlejšie sa pohybujú. Vyjadrené Hubbleovým zákonom - v (rýchlosť) = H x d (vzdialenosť). H v tejto rovnici je Hubblova konštanta. Aby sme ju zistili, musíme vedieť dve veci: rýchlosť a vzdialenosť určitej galaxie. Rýchlosť sa dá vypočítať podľa červeného posunu. Ale vzdialenosť medzi galaxiami nemožno merať logaritmickým pravítkom. V skutočnosti neexistuje žiaden spoľahlivý nástroj na meranie týchto obrovských vzdialeností. A tu je háčík! Odborníci sa nemôžu dohodnúť na skutočnej hodnote Hubblovej konštanty, ako sa to komicky ukázalo v nedávnom programe televízie Channel 4:
„Michael Pierce hovorí, že Hubblova konštanta je bez pochyby 85, Gustaf Tammany tvrdí 50, George Jacoby 80, Brian Schmidt 70, Michael Rowan Robinson 50 a John Tonry 80. Rozdiel medzi 50 a 80 sa nemusí zdať veľký,“ hovorí sprievodná brožúra Channel Four, „ale rozhoduje o veku vesmíru. Pokiaľ by bola Hubblova konštanta veľká, astronómovia by vyvrátili svoju najdôležitejšiu teóriu.“
Čím je vyššia Hubblova konštanta, tým rýchlejšie sa predmety pohybujú, a tým v bližšej minulosti sa odohral veľký tresk. V posledných rokoch sa objavili nové techniky merania vzdialenosti galaxií, ktoré viedli astronómov k dramatickej revízii predchádzajúcich odhadov. To vyvolalo vo vedeckej komunite zdesenie, pretože odhady veľkosti Hubblovej konštanty sa stále viac zvyšovali. Najnovší odhad veku vesmíru je iba 8 miliárd rokov. To by znamenalo, že existujú hviezdy, ktoré sú staršie ako vesmír sám! To je nápadný rozpor - nie dialektický, ale jednoducho nezmysel.
„No ak sa ukáže,“ komentuje Carlos Frank v tej istej brožúre, „že vek hviezd je vyšší než doba rozširovania vesmíru, ako ju možno odvodiť z merania Hubblovej konštanty a merania hustoty vesmíru, potom je to skutočná kríza. Ostane iba jedna možnosť: bude potrebné opustiť základné predpoklady, na ktorých je založený model vesmíru V tomto prípade, bude potrebné opustiť niektoré, možno všetky, základné predpoklady, na ktorých je založená teória veľkého tresku.“ (The Rubber Universe, str. 11 a 14)
Neexistuje prakticky žiaden empirický dôkaz, ktorý by podporil teóriu veľkého tresku. Väčšina štúdií, ktorých cieĺom je podporiť ju, má čisto teoretický charakter, obsahujú do značnej miery nezrozumiteľné a ezoterické matematické vzorce. Početné rozpory medzi už vytvorenou schémou „veľkého tresku“ a pozorovanými dôkazmi sa zakrývajú neustálym presúvaním bránky s cieľom za každú cenu zachovať teóriu, na ktorej sa získalo toľko akademických titulov.
Podľa tejto teórie nemôže vo vesmíre existovať nič staršie ako 15 miliárd rokov. Ale existuje dôkaz, ktorý odporuje tomuto záveru. V roku 1986 Brent Tully z Havajskej univerzity objavil obrovské aglomerácie galaxií („superklastre“) dlhé miliardu svetelných rokov, 300 miliónov svetelných rokov široké a sto miliónov svetelných rokov vysoké. Aby sa však takéto obrovské objekty sformovali, zabralo by to medzi osemdesiat až sto miliárd rokov, teda štyrikrát až päťkrát dlhšie, než povoľujú zástancovia veľkého tresku. Od tej doby sa získali ďalšie výsledky, ktoré majú tendenciu potvrdiť tieto pozorovania.
The New Scientist (5. februára 1994) priniesol správu o kope galaxií, ktorú objavil Charles Steidel z Massachusettského technologického inštitútu a Donald Hamilton z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene, a ktorá má veľké dôsledky pre teóriu veľkého tresku:
„Objav takejto kopy predstavuje problémy pre teóriu chladnej tmavej hmoty, ktorá predpokladá, že veľká časť hmotnosti vesmíru je v chladných, tmavých predmetoch, ako sú planéty alebo čierne diery. Tieto teórie predpokladajú, že materiál sa v ranom vesmíre hromadil „zdola nahor“, takže prvé sa utvorili galaxie, až potom sa sformovali klastre.“
Ako obvykle, prvá reakcia astronómov je „presun bránky“, prispôsobenie teórie, aby obišli nepríjemné skutočnosti. Mauro Giavalisco z Baltimore Space Telescope Science Institute „sa domnieva, že na vysvetlenie vzniku prvej kopy galaxií s červeným posunom 3,4 by malo stačiť jemné doladenie teórie chladnej tmavej hmoty. Ale zároveň varuje. ‘Ak nájdete desať kôp s červeným posunom 3,5, zničilo by to teóriu chladnej tmavej hmoty.’“
Môžeme brať za samozrejmosť, že existuje nielen desať, ale ďaleko viac týchto obrovských klastrov a budú objavené. A to bude opäť predstavovať len nepatrnú časť všetkej hmoty, ktorá sa tiahne ďaleko za hranice pozorovateľného vesmíru až do nekonečna. Všetky pokusy stanoviť hranice hmotného vesmíru sú odsúdené na neúspech. Hmota je bezhraničná, a to ako na subatomárnej úrovni, tak aj s ohľadom na čas a priestor.
VEĽKÝ KOLAPS A SUPERMOZOG
„Dies irae, dies illa
Solvet saeclum in favilla."
(Thomas z Celano, Dies Irae)
(„Ten deň, deň hnevu,
zmení vesmír na popol."
- chorál stredovekej cirkvi za mŕtvych)
Tak, ako sa nemôžu dohodnúť na pôvode vesmíru, nevedia sa dohodnúť, ako sa to všetko má skončiť. Súhlasia iba s tým, že to skončí zle! Podľa jednej názorovej školy gravitačná sila nakoniec zastaví rozširovanie vesmíru, načo sa celý zrúti sám do seba, čo povedie do „veľkého kolapsu“, a všetci skončíme presne tam, kde sme začali, v kozmickom vajci. Nie je to tak! volá iná škola zástancov veľkého tresku. Gravitácia nie je dostatočne silná, aby to dokázala. Vesmír sa bude jednoducho donekonečna rozširovať a bude sa stále viac stenšovať, rovnako ako „Augustus, ktorý by nemohol jesť polievku“, až kým sa nakoniec nerozplynie do čiernej noci ničoty.
Pred niekoľkými desaťročiami Ted Grant metódou dialektického materializmu ukázal chatrnosť teórie veľkého tresku, ako aj alternatívnej teórie ustáleného stavu predloženej Fredom Hoyleom a H. Bondim. Následne sa teória ustáleného stavu, založená na nepretržitom vytváraní hmoty (z ničoho), ukázala byť nesprávna. Teória veľkého tresku teda kontumačne „vyhrala“ a ešte stále ju obhajuje väčšina vedeckej komunity. Z hľadiska dialektického materializmu je vyložený nezmysel hovoriť o „počiatku času“ alebo „vytváraní hmoty“. Čas, priestor a pohyb sú spôsob existencie hmoty, ktorú nemožno ani vytvoriť, ani zničiť. Vesmír vždy existoval, ako neustále sa meniaca, pohybujúca sa, rozvíjajúca sa hmota a (čo je to isté) energia. Všetky pokusy nájsť „začiatok“ alebo „koniec“ hmotného vesmíru nevyhnutne zlyhajú. Ale ako možno vysvetliť tento podivný návrat k stredovekému pohľadu na osud vesmíru?
Aj keď je zbytočné hľadať priamu príčinnu súvislosť medzi procesmi, ktoré fungujú v spoločnosti, politike a hospodárstve a rozvojom vedy (vzťah nie je ani automatický, ani priamy, ale oveľa záludnejší), je ťažké odolať záveru, že pesimistický pohľad niektorých vedcov na budúcnosť vesmíru nie je náhodný, ale súvisí so všeobecným pocitom, že spoločnosť sa dostala do slepej uličky. Koniec sveta sa blíži. To nie je nový fenomén. Rovnaký zlovestný pohľad existoval v období úpadku Rímskej ríše a na konci stredoveku. V každom prípade, myšlienka, že svet sa blíži ku koncu, odráža skutočnosť, že daný spoločenský systém sa vyčerpal a je na pokraji záhuby. Neblížil sa však koniec sveta, ale kolaps otroctva a feudalizmu.
Stačí vziať nasledujúci citát z knihy Prvé tri minúty (The First Three Minutes) nositeľa Nobelovej ceny Stevena Weinberga:
„Ľudia ťažko odolávajú viere, že máme akýsi osobitný vzťah k vesmíru, že ľudský život nie je len viac či menej smiešny výsledok reťazca náhod, ktoré sa začali už v prvých troch minútach, ale že sme tu nejako vmontovaní od začiatku. Keď to píšem, som náhodou v lietadle vo výške 30.000 stôp a letím cez Wyoming domov, zo San Francisca do Bostonu. Zem podomnou vyzerá veľmi mäkká a pohodlná, tu a tam nadýchané mraky, sneh s ružovým zafarbením od zapadajúceho Slnka, cesty sa tiahnu priamo cez krajinu z jedného mesta do druhého. Je veľmi ťažké si uvedomiť, že to všetko je len malá časť ohromne nevľúdneho vesmíru. Je ešte ťažšie si uvedomiť, že tento dnešný vesmír sa vyvinul z neznámych počiatočných podmienok a čelí zániku v nekonečnom chlade alebo neznesiteľnom teple. Čím viac sa vesmír javí zrozumiteľný, tým viac sa tiež javí ako nezmyselný.“ (citované v Lernerovi, cit.d., str. 164-165)
Už sme videli, ako teória veľkého tresku otvára dvere náboženstvu a všetkým druhom mystických ideí. Zatierať rozdiel medzi vedou a mystikou znamená vrátiť čas späť o 400 rokov. Je to odraz súčasných iracionálnych nálad spoločnosti. A to vždy vedie k silno reakčným záverom. Zoberme len jednu zdanlivo vzdialenú a obskúrnu otázku: „Rozpadajú sa protóny?“ Ako sme už povedali, je to jeden zo záverov jednej teórie veľkého zjednotenia, vetvy modernej časticovej fyziky. Uskutočnili sa rôzne typy dômyselných experimentov, aby záver overili. Všetky skončili úplným neúspechom. Napriek tomu táto predstava stále pretrváva.
Tu je typický príklad z literatúry vydávanej zástancami teórie veľkého tresku:
„V záverečných okamihoch sa gravitácia stane všedominantnou silou, ktorá nemilosrdne drví hmotu a priestor. Zakrivenie časopriestoru sa čoraz rýchlejšie zväčšuje. Stále väčšie oblasti priestoru sa zhusťujú do stále menšieho objemu. Podľa konvenčnej teórie sa implózia nekonečne zosilňuje, drví všetku hmotu a vymazáva každý fyzický predmet, vrátane priestoru a času samotného a stláča do časopriestorovej singularity.
To je koniec.
‚Veľký kolaps‘ nie je len, pokiaľ ho chápeme, koniec hmoty. Je to koniec všetkého. Keďže samotný čas končí vo veľkom kolapse, nemá zmysel sa pýtať, čo sa bude diať ďalej, rovnako ako nemá zmysel sa pýtať, čo sa stalo pred veľkým treskom. Neexistuje nič ‚ďalšie‘ čo by sa udialo - ani čas na nečinnosť, ani priestor pre prázdno. Vesmír, ktorý vo veľkom tresku vznikol z ničoho, sa rozplynie do ničoho vo veľkom kolapse, neostane ani pamiatky na jeho nádherných pár zilliónov rokov existencie.“ Následovná otázka je klasický nevedomý humor: „Mali by sme byť smutný z takejto vyhliadky?“ Pýta sa Paul Davies a pravdepodobne očakáva vážnu odpoveď! Potom pokračuje a povzbudzuje nás špekuláciami o rôznych spôsoboch, ktorými by ľudstvo mohlo uniknúť zničeniu. Nevyhnutne sa okamžite ocitáme v akomsi druhu bájnej krajiny napoly medzi náboženstvom a vedecko-fantastickou lietaratúrou.
„Dalo by sa uvažovať, či by superbytosť obývajúca rozpadajúci sa vesmír v jeho posledných minútach mohla mať k dispozícii nekonečné množstvo rôznych myšlienok a skúseností, ktoré získala v konečnom čase.“ Takže predtým, než prídu posledné tri minúty, ľudstvo zahodí svoje primitívne hmotné telo, a stane sa čistým duchom, ktorý je schopný prežiť koniec všetkého premenou v supermozog.
„Každý supermozog by musel byť inteligentný a prepnúť komunikáciu z jedného smeru do druhého ako oscilácie spôsobia rýchlejší kolaps v jednom smere a potom v druhom. Ak táto bytosť udrží krok, môžu samotné oscilácie dodať myšlienkovým procesom potrebnú energiu. Navyše, v jednoduchých matematických modeloch sa zdá byť nekonečné množstvo oscilácií v konečnom trvaní času, ktorý skončí vo veľkom kolapse. To umožňuje nekonečné množstvo spracovaných informácií, teda, podľa hypotézy, nekonečný subjektívny čas pre superbytosť. A tak duševný svet nemusí nikdy skončiť, hoci fyzický svet skončí náhle vo veľkom kolapse.“ (P. Davies, cit.d., str. 123, 124-125 a 126)
Človek naozaj potrebuje supermozog, aby tomu dal hlavu a pätu! Bolo by pekné predpokladať, že autor žartuje. Bohužiaľ, v poslednej dobe sme prečítali príliš veľa podobných pasáží, aby sme si to mysleli. Ak veľký kolaps znamená „koniec všetkého“, kde to ostane nášmu priateľovi supermozog? Za prvé, iba nenapraviteľný idealista si vie predstaviť mozog bez tela. Samozrejme, máme tu nie akýsi starý mozog, ale supermozog. Ale aj tak, myslíme si, že miecha a centrálny nervový systém budú pre neho do istej miery užitočné, že taký nervový systém by mal, vo všetkej úprimnosti, mať nejaké telo a že to telo (hoci supertelo) bude, všeobecne, vyžadovať nejaký druh výživy, zvlášť preto lebo mozog je tak trochu nenásytný a pohltí veľmi veľké percento z celkového počtu kalórií, ktoré spotrebuje aj obyčajný smrteľník. Supermozog by logicky mal mať superapetít! Bohužiaľ, keďže veľký kolaps je koniec všetkého, náš nešťastný supermozog bude evidentne mať dosť prísnu diétu po zvyšok večnosti. Môžeme len dúfať, že ako inteligentný, bude mať dosť času, aby si uchmatol rýchle jedlo, kým prídu posledné tri minúty. S týmito povznášajúcimi myšlienkami zanecháme supermozog a vrátime sa do reality.
Neprekvapuje, že po dvetisíc rokoch najväčších pokrokov ľudskej kultúry a vedy, sa ocitáme späť vo svete knihy Zjavenia? Engels pred sto rokmi varoval, že ak sa vedci odvrátia od filozofie, nevyhnutne skončia v „duchovnom svete“. Bohužiaľ, jeho predpoveď sa ukázala príliš presná.