ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Spoločenský systém sa v stave nezvratného úpadku prejavuje v kultúrnom rozklade. Zvlášť v radoch inteligencie sa pri otázke budúcnosti šíri všeobecná nálada úzkosti a pesimizmu. Tí, ktorí včera dôverne hovorili o nevyhnutnosti ľudského pokroku a rozvoja, vidia teraz iba tmu a neistotu. 20. storočie, ktoré bolo svedkom dvoch hrozných svetových vojen, ekonomického kolapsu a nočnej mory fašizmu v období medzi vojnami, sa závratne blíži ku koncu. Všetko to boli prísne varovania, že progresívna fáza kapitalizmu je už minulosťou
ČASŤ PRVÁ: ROZUM A NEROZUM
1 ÚVOD
Žijeme v dobe vážnej historickej premeny. Po 40 ročnom období bezprecedentného ekonomického rastu dosahuje trhová ekonomika svoje hranice. Na úsvite kapitalizmu, napriek jeho barbarským zločinom, revolucionalizovala výrobné sily, čím položila základy pre nový spoločenský systém. Prvá svetová vojna a ruská revolúcia signalizovali rozhodujúcu zmenu v historickej úlohe kapitalizmu. Z prostriedku pre rozvoj výrobných síl sa transformoval na obrovské puto ďalšieho hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Zdalo sa, že obdobie vzostupu na Západe v období 1948-1973 sľubuje nový začiatok. Výhody vzostupu boli aj tak obmedzené len na hŕstku vyspelých kapitalistických krajín. Pre dve tretiny ľudstva, žijúceho v krajinách tretieho sveta, predstavoval masovú nezamestnanosť, chudobu, vojny a vykorisťovanie v bezprecedentnom meradle. Toto obdobie kapitalizmu sa skončilo takzvanou „ropnou krízou“ v rokoch 1973-74. Odvtedy nedokážu kapitalizmus vrátiť do takého rastu a úrovne zamestnanosti, aké dosahoval v povojnovom období.
Spoločenský systém sa v stave nezvratného úpadku prejavuje v kultúrnom rozklade. Zvlášť v radoch inteligencie sa pri otázke budúcnosti šíri všeobecná nálada úzkosti a pesimizmu. Tí, ktorí včera dôverne hovorili o nevyhnutnosti ľudského pokroku a rozvoja, vidia teraz iba tmu a neistotu. 20. storočie, ktoré bolo svedkom dvoch hrozných svetových vojen, ekonomického kolapsu a nočnej mory fašizmu v období medzi vojnami, sa závratne blíži ku koncu. Všetko to boli prísne varovania, že progresívna fáza kapitalizmu je už minulosťou.
Kríza kapitalizmu prestupuje všetky úrovne života. Nie je to len ekonomický jav. Odráža sa v špekuláciách a korupcii, zneužívaní drog, násilí, všadeprítomnom sebectve a ľahostajnosti k utrpeniu druhých, rozpade buržoáznej rodiny, krízy buržoáznej morálky, kultúry a filozofie. Ako by to mohlo byť inak? Jedným z príznakov krízy spoločenského systému je to, že vládnuca trieda sa stále viac cíti byť putom rozvoja spoločnosti.
Marx upozornil, že idey, ktoré prevládajú v každej spoločnosti, sú ideami vládnucej triedy. V období svojho rozkvetu buržoázia nielenže hrala progresívnu úlohu a posúvala hranice civilizácie, ale bola si tejto skutočnosti aj dobre vedomá. Teraz sa stratégov kapitálu zmocnil pesimizmus. Sú reprezentantmi historicky odsúdeného systému, ale nemôžu sa s touto skutočnosťou zmieriť. Tento hlavný rozpor je rozhodujúci faktor, ktorý v súčasnosti určuje spôsob myslenia buržoázie. Lenin kedysi povedal, že človek na okraji útesu stráca zdravý rozum.
Zaostávanie vedomia
Navzdory názoru filozofického idealizmu je ľudské vedomie vo všeobecnosti mimoriadne konzervatívne a vždy má tendenciu výrazne zaostávať za rozvojom spoločnosti, technológie a výrobných síl. Zvyk, rutina a tradície, použijúc frázu Marxa, ťažia ako Alpy mysle ľudí, ktorí sa v „normálnych“ historických obdobiach tvrdohlavo pridržiavajú dobre vyšľapaných cestičiek, pudu sebazáchovy, ktorého korene ležia v dávnej minulosti druhu. Iba vo výnimočných historických obdobiach, kedy spoločenský a morálny poriadok začne praskať pod náporom neznesiteľných tlakov, začínajú masy ľudí pochybovať o svete, do ktorého sa narodili, a pochybovať o presvedčení a predsudkoch svojho života.
Takéto obdobie bolo v čase zrodu kapitalizmu, ktorý predznamenal opätovné veľké kultúrne prebudenie a duchovnú obnovu Európy po dlhom zimnom spánku v čase feudalizmu. V dobe svojho historického vzostupu hrala buržoázia najprogresívnejšiu úlohu, a to nielen v rozvoji výrobných síl, čím rozširovala moc ľudstva nad prírodou, ale aj pri rozširovaní hraníc vedy, znalostí a kultúry. Luther, Michelangelo, Leonardo, Dührer, Bacon, Kepler, Galileo a rad ďalších priekopníkov civilizácie žiaria ako galaxie osvetľujúce širokú diaľnicu ľudského kultúrneho a vedeckého pokroku, ktorý sa začal reformáciou a renesanciou. Avšak, takéto revolučné obdobia sa nerodia ľahko a automaticky. Cena za pokrok je boj - boj nového proti starému, živých proti mŕtvym, budúcnosti proti minulosti.
Vzostup buržoázie v Taliansku, Holandsku, Anglicku a neskôr vo Francúzsku bol sprevádzaný mimoriadnym rozkvetom kultúry, umenia a vedy. Podobný rozvoj sa dá nájsť v období starovekých Atén. Najmä v tých krajinách, kde buržoázna revolúcia triumfovala v 17. a 18. storočí, bol rozvoj výrobných síl a techniky sprevádzaný rozvojom vedy a myslenia, ktoré drasticky podkopali ideologickú nadvládu cirkvi.
Vo Francúzsku, klasickej krajine buržoáznej revolúcie z politickej stránky, previedla buržoázia v rokoch 1789-1793 revolúciu pod vlajkou Rozumu. Oveľa skôr, než povalila impozantné múry Bastilly, bolo nutné zvrhnúť neviditeľné, ale o nič menej impozantné múry náboženskej poverčivosti v mysliach ľudí. Vo svojej revolučnej mladosti bola francúzska buržoázia racionálna a ateistická. Až potom ako uchopili moc, keď sa ocitli tvárou v tvár novej revolučnej triede, hodili muži majetku ideológiu svojej mladosti cez palubu.
Nedávno Francúzsko oslávilo 200. výročie svojej veľkej revolúcie. Bolo zvláštne sledovať, ako púha spomienka na revolúciu pred dvesto rokmi naplní zriadenie nepokojom. Postoj francúzskej vládnucej triedy ku svojej vlastnej revolúcii živo pripomenul postoj starého zhýralca, ktorý sa snaží získať vážnosť - a možno prijatie do neba – tým, že sa zriekne hriechov svojej mladosti, ktoré aj tak už nedokáže zopakovať. Tak, ako všetky ustanovené privilegované triedy, aj kapitalistická trieda sa snaží odôvodniť svoju existenciu nielen spoločnosti ako celku, ale aj sebe. Vo svojom hľadaní ideologických oporných bodov, ktoré by ospravedlnili existujúci status quo a posvätili existujúce spoločenské vzťahy, rýchlo znovuobjavila kúzla matky cirkvi, a to najmä po smrteľnej hrôze, ktorú okúsila v čase Parížskej komúny. Kostol Sacré Coeur je konkrétnym vyjadrením strachu buržoázie z revolúcie preložený do jazyka architektonickej prízemnosti.
Karl Marx (1818-1883) a Fridrich Engels (1820-1895) vysvetlili, že základnou hnacou silou všetkého pokroku ľudstva je rozvoj výrobných síl - priemyslu, poľnohospodárstva, vedy a techniky. Toto je skutočne veľké teoretické zovšeobecnenie, bez ktorého nie je možné pochopiť smerovanie ľudských dejín. Avšak to neznamená, ako sa nečestní alebo neznalí kritici marxizmu pokúsili ukázať, že Marx „všetko redukuje na ekonomiku“. Dialektický a historický materializmus berie plne do úvahy faktory ako je náboženstvo, umenie, veda, morálka, právo, politológia, tradície, národné charakteristiky a všetky ostatné rôznorodé prejavy ľudského vedomia. Ale nielen to. Ukazuje aj ich skutočný obsah a spôsob, ako súvisia so skutočným rozvojom spoločnosti, ktorá v konečnom dôsledku jasne závisí na schopnosti reprodukovať a rozširovať materiálne podmienky pre svoju existenciu. Na túto tému napísal Engels nasledovné:
„Podľa materialistického ponímania dejín je v poslednej inštancii určujúcim momentom v dejinách produkcia a reprodukcia skutočného života. Ani Marx, ani ja sme nikdy viac netvrdili. Ak to niekto teraz prekrúca v tom zmysle, že ekonomický moment je jedine určujúci, premieňa spomenutú tézu na nič nehovoriacu, abstraktnú a absurdnú frázu. Ekonomická situácia je základňa, ale rozličné momenty nadstavby – politické formy triedneho boja a jeho výsledky: ústavy, nastolené víťaznou triedou po vyhranom boji atď., právne formy a najmä odrazy všetkých týchto skutočných zápasov v mozgoch zúčastnených ľudí, politické, právne, filozofické teórie, náboženské názory a ich ďalšie rozvitie na systém dogiem – ovplyvňujú tiež priebeh dejinných zápasov a v mnohých prípadoch určujú prevažne ich formu.“ (Engels Josephovi Blochovi do Kraľovca, 21.september 1890, Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv.5)
Tvrdenie historického materializmu, že ľudské vedomie má vo všeobecnosti tendenciu zaostávať za rozvojom výrobných síl sa zdá byť pre niektorých paradoxné. Napriek tomu sú názornou ukážkou Spojené štáty, kde úspechy vedy dosiahli najvyššiu úroveň. Neustály rozvoj technológií je predpokladom pre dosiahnutie skutočnej slobody ľudí a to prostredníctvom zavedenia racionálneho spoločensko-ekonomického systému, v ktorom ľudské bytosti budú vedome riadiť svoje životy a životné podmienky. V Spojených štátoch sa však kontrast medzi rýchlym rozvojom vedy a techniky a mimoriadnym zaostávaním ľudského myslenia prezentuje v tej najvýraznejšie podobe.
V USA deväť osôb z desiatich verí v existenciu najvyššej bytosti a sedem z desiatich v život po smrti. Keď prvého amerického astronauta, ktorý obletel svet v kozmickej lodi, požiadali, aby vyslal posolstvo obyvateľom zemegule, rozhodol sa takto. Z celej svetovej literatúry si vybral prvú vetu z knihy Genesis: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Tento človek, ktorý sedel vo vesmírnej lodi, produkte najmodernejšej technológie akú kedy videl svet, mal myseľ až po okraj plnú povier a fantómov, ktoré pochádzajú len s drobnými zmenami z pravekej minulosti.
V notoricky známom „opičom procese“ z roku 1925 bol učiteľ menom John Scopes uznaný vinným, že vyučuje evolučnú teóriu, čo bolo v rozpore so zákonmi štátu Tennessee. Proces skutočne potvrdil štátne zákony proti evolučnej teórii, ktoré neboli zrušené až do roku 1968, kedy americký Najvyšší súd rozhodol, že výučba kreacionistických teórií je porušením ústavného zákazu výučby náboženstva v štátnych školách. Odvtedy kreacionisti zmenili taktiku a snažia sa premeniť kreacionizmus na „vedu“. V tomto majú podporu nielen širokej verejnej mienky, ale aj nie hŕstky vedcov, ktorí sú pripravení dať svoje služby k dispozícii náboženstvu v tej najprimitívnejšej a tmárskej podobe.
V roku 1981 americkí vedci, využijúc Keplerové zákony pohybu planét, vypustili kozmickú loď, ktorá sa veľkolepo stretla so Saturnom. V tom istom roku musel americký sudca v štáte Arkansas vyhlásiť protiústavný zákon, ktorým bola školám uložená povinnosť učiť tzv. kreacionistickú vedu za rovnakých podmienok, aké majú evolučné teórie. Okrem iného, kreacionisti požadovali uznať Noemovu potopu ako zásadnú geologickú udalosť. V priebehu hlavného pojednávania svedkovia obhajoby vyjadrili vášnivú vieru v Satana a možnosť, že život bol prinesený na Zem v meteoritoch a rôznosť druhov vysvetľovali akýmsi typom kyvadlových meteoritov! Na súde, pán N.K.Wickremasinge z University of Wales uvádzal, že hmyz môže byť inteligentnejší ako ľudia, hoci „to nedávajú najavo...pretože sa veci vyvíjajú v ich prospech“. (The Economist, 9.1.1982)
Loby náboženských fundamentalistov v USA má masovú podporu, prístup k neobmedzeným fondom a podporu kongresmanov. Evanjelickí podvodníci zarábajú miliardy z rozhlasových staníc, ktoré sledujú milióny. Skutočnosť, že v poslednom desaťročí 20. storočia existuje veľké množstvo vzdelaných ľudí - vrátane vedcov - v technologicky najvyspelejšej krajine, akú kedy svet poznal, ktorí sú pripravení bojovať za myšlienku, že kniha Genesis je doslovnou pravdou a že svet bol stvorený za šesť dní pred asi 6,000 rokmi, je sama o sebe, najvýznamnejším príkladom správnosti dialektiky.
„Rozum sa stáva nerozumom“
Obdobie, kedy kapitalistická trieda stála za racionálnym svetonázorom, je už len matnou spomienkou. V epoche senilného rozpadu kapitalizmu sa bývalý vývoj zmenil na svoj opak. Slovami Hegela, „rozum sa stáva nerozumom“. Je pravdou, že v priemyselne vyspelých krajinách „oficiálne“ náboženstvo pomaly zdola umiera. Kostoly sú prázdne a neustále v kríze. Namiesto toho sme svedkami pravého „egyptského moru“ rôznych podivných náboženských siekt plných kvitnúceho mysticizmu a všetkých druhov povier. Strašná epidémia náboženského fundamentalizmu - kresťanského, židovského, islamského, hinduistického - je názornou ukážkou, že spoločnosť je v slepej uličke. S príchodom nového storočia sme svedkami najhroznejších návratov do stredoveku, doby temna.
Tento jav sa neobmedzuje len na Irán, Indiu a Alžírsko. V Spojených štátoch sme boli svedkami sektárskej masakry vo Waco v Texase a po nej kolektívnej samovraždy inej skupiny náboženských fanatikov vo Švajčiarsku. V ďalších západných krajinách vidíme nekontrolované rozširovanie náboženských siekt, povier, astrológie a rôznych druhov iracionálnych ideí. Vo Francúzsku je asi 36.000 katolíckych kňazov ale viac ako 40.000 profesionálnych astrológov, ktorí priznali svoje príjmy pre daňový systém. Až do nedávnej doby sa Japonsko zdalo byť výnimkou. William Rees-Mogg, bývalý šéfredaktor London Times a arcikonzervatívec, vo svojej nedávnej knihe Veľké skladanie účtov: Ako sa svet zmení v depresii v 90-tych rokoch uvádza, že: „oživenie náboženstva prebieha na celom svete v rôznej miere. Japonsko môže byť výnimka, možno preto, že spoločenský poriadok zatiaľ nemá žiadne znaky rozpadu...“ (W.Rees-Mogg a J.D.Davidson, The Great Reckoning: How the World Will Change in the Depression of the 1990s, str.445) Rees-Mogg a Davidson sa uponáhľali. Pár rokov na to strašný plynový útok v metre Tokia pritiahol pozornosť celého sveta na existenciu značnej skupiny náboženských fanatikov aj v Japonsku, kde hospodárska kríza skoncovala s dlhým obdobím plnej zamestnanosti a sociálnej stability. Ako príklad, aby niekto nenamietal, že sa takéto veci dejú len na okraji spoločnosti, uveďme Ronalda a Nancy Reaganovcov, ktorí všetky svoje kroky, či už veľké alebo malé, pravidelne konzultovali s astrológmi. Tu je pár úryvkov z knihy Donalda Regana For the Record:
„Prakticky každé väčšie rozhodnutie Reaganovcov, ktoré urobili počas môjho pôsobenia ako náčelníka štábu v Bielom dome, bolo vopred odsúhlasené ženou v San Franciscu, ktorá zostavila horoskopy, aby zistila, či sú planéty v priaznivom postavení pre úspech akcie. Nancy Reaganová vyzerala, že absolútne dôveruje jasnovideckým schopnostiam tejto ženy, ktorá krátko predtým, ako bol prezident ranený pri pokuse o atentát v roku 1981, predpovedala, že sa mu ‚niečo‘ zlé stane.
Aj keď som nikdy nestretol túto veštkyňu - pani Reaganová mi postúpila jej predpovede po tom, čo ich prekonzultovala cez telefón - stala sa dôležitým faktorom v mojej práci a v najvyšších štátnych záležitostiach. Od istého času som mal na svojom stole farebne značený kalendár (číslice zvýraznené zelenou farbou pre ‚dobré‘ dni, červené pre ‚zlé‘ dni, žlté pre ‚neisté‘ dni) ako pomôcku, aby som vedel, kedy je priaznivé pre prezidenta Spojených štátov presúvať sa z jedného miesta na druhé, alebo kedy mu naplánovať prejav na verejnosti, alebo kedy má začať rokovania s druhou mocnosťou.
Než som prišiel do Bieleho domu, bol Mike Deaver človekom, ktorý integroval horoskopy pani Reaganovej do prezidentského programu ... Len zopár ľudí v Bielom dome vedelo, že pani Reaganová bola súčasťou problémov (čakajúc na plány) – nehovoriac o tom, že astrologička v San Franciscu schvaľovala detaily prezidentského programu. Deaver mi povedal, že závislosť pani Reaganovej na okultizme sa začala prinajmenšom vtedy, keď sa jej manžel stal guvernérom a kedy sa spoliehala na odporúčania známej Jeane Dixonovej. Potom však stratila dôveru v schopnosti Dixonovej. Ale prvá dáma vyzerala, že absolútne dôveruje jasnovideckému talentu ženy v San Franciscu. Zdá sa, že Deaver si nemyslel, že by na tom malo byť niečo nevšedné... Pre neho to bol jednoducho jeden z malých problémov v živote služobníka mocných. ‚Aspoň,‘ povedal, ‚táto astrologička nie je tak výstredná ako predchádzajúca.‘ “
Astrológia rodinnej veštice bola využitá aj pri plánovaní summitu medzi Reaganom a Gorbačovom, ale stretnutie prvých dvoch dám nebolo hladké, pretože nebol známy dátum narodenia Raisy Gorbačovovej! Zmeny smerom k „slobodnému trhovému hospodárstvu“ v Rusku, tejto nešťastnej krajine, dostali požehnanie kapitalistickej civilizácie - masovú nezamestnanosť, sociálnu dezintegráciu, prostitúciu, mafiu, bezprecedentnú vlnu kriminality, drogy a náboženstvo. Len nedávno vyšlo najavo, že sám Jeľcin sa radí s astrológmi. Rodiaca sa kapitalistická trieda v Rusku sa takto ukázala byť schopným žiakom svojich západných učiteľov.
Prevažujúci pocit dezorientácie a pesimizmu má svoj odraz vo všetkých možných oblastiach, nielen v politike. Táto všetko prestupujúca iracionalita nie je náhodná. Je psychologickým obrazom sveta, v ktorom osud ľudstva ovládajú desivé a zdanlivo neviditeľné sily. Stačí sa pozrieť na náhlu paniku na burze, kde „ctihodní“ páni a dámy pobehujú dokola ako mravce, keď je ich hniezdo narušené. Tieto pravidelné kŕče, ktoré spôsobujú stádovitú paniku, sú názornou ilustráciou kapitalistickej anarchie. A toto určuje životy miliónov ľudí. Žijeme v spoločnosti v úpadku. Dôkazy sú prítomné všade. Konzervatívni reakcionári nariekajú nad rozpadom rodiny a epidémiou drog, zločinu, bezduchého násilia a podobne. Ich jedinou odpoveďou je zosilniť štátnu represiu - posilnenie polície, nové väznice, tvrdšie tresty, dokonca aj genetické vyšetrovanie údajných „zločineckých typov“. Čo nemôžu alebo nechcú vidieť je, že tieto javy sú príznakmi slepej uličky spoločenského systému, ktorý reprezentujú.
Sú to zástancovia „trhových síl“, tých iracionálnych síl, ktoré v súčasnej dobe odsudzujú milióny ľudí k nezamestnanosti. Sú to proroci „ekonómie ponuky“, ktorú John Galbraith bystro definoval ako teóriu, kde chudobní majú príliš veľa peňazí a bohatí príliš málo. Vládnuca „morálka“ je morálka trhu, to jest morálka džungle. Bohatstvo spoločnosti je sústredené do čoraz menej rúk, napriek všetkým tým demagogickým nezmyslom o „rovnocennosti foriem vlastníctva“ a že „krásne je drobné vlastníctvo“. Mali by sme žiť v demokracii. Napriek tomu hŕstka veľkých bánk, monopolov a burzových špekulantov (v podstate tí istí ľudia) rozhodujú o osude miliónov. Táto nepatrná menšina má silné prostriedky pre manipuláciu verejnej mienky. Majú monopol na prostriedky komunikácie - tlač, rozhlas a televíziu. A potom je tu duchovná polícia – cirkev -, ktorá po generácie učila ľudí hľadať spásu v inom svete.
Veda a kríza spoločnosti
Až donedávna sa zdalo, že svet vedy stojí bokom od všeobecného úpadku kapitalizmu. Zázraky modernej techniky priniesli kolosálnu prestíž vedcom, ktorí sa zdali byť obdarení takmer magickými schopnosťami. Rešpekt, ktorému sa teší vedecká komunita, vzrastal rovnakou rýchlosťou, akou sa ich teórie stávali stále viac nepochopiteľnými pre väčšinu i vzdelaných ľudí. Avšak, vedci sú obyčajní smrteľníci, ktorí žijú v rovnakom svete ako my ostatní. Ako takí môžu byť ovplyvnení vládnucimi ideami, filozofiami, politikou a predsudkami, nehovoriac o niekedy veľmi dôležitých materiálnych záujmoch.
Dlhú dobu sa mlčky predpokladalo, že vedci - najmä teoretickí fyzici – sú zvláštny druh ľudí, stoja nad bežným vývinom ľudstva a sú zasvätení do tajov sveta, ktoré sú nepochopiteľné pre bežných smrteľníkov. Tento mýtus 20. storočia dobre sprostredkovali staré sci-fi filmy, kde bola Zem vždy ohrozená mimozemšťanmi z vesmíru (v skutočnosti, hrozba pre budúcnosť ľudstva je oveľa bližšie, doma, ale to už je iný príbeh). V posledný moment sa stále objaví človek v bielom plášti, napíše na tabuľu komplikované rovnice a problém je zrazu úplne vyriešený.
Pravda je však trochu iná. Vedci a ďalší intelektuáli nie sú imúnni voči všeobecným tendenciám v spoločnosti. Skutočnosť, že väčšina z nich vyjadruje ľahostajnosť voči politike a filozofii, znamená iba to, že sú ľahšou korisťou súčasných predsudkov, ktoré ich obklopujú. Až príliš často môžu byť ich názory využité na podporu tých najreakčnejších politických postojov. To je obzvlášť zrejmé v oblasti genetiky, kde prebieha skutočná kontrarevolúcia, a to najmä v Spojených štátoch. Takzvané vedecké teórie „dokazujú“, že príčinou kriminality nie sú sociálne podmienky, ale „zločinecký gén“. Čierni ľudia sú údajne znevýhodnení, ale nie z dôvodu diskriminácie, ale kvôli ich skladbe génov. Podobné argumenty sa využívajú pri chudobných ľuďoch, slobodných matkách, ženách, homosexuáloch a tak ďalej. Samozrejme, že takáto „veda“ veľmi dobre pasuje do zámerov Kongresu ovládaného republikánmi na nemilosrdné orezanie blahobytu.
Táto kniha je o filozofii - presnejšie filozofii marxizmu, dialektického materializmu. Nie je úlohou filozofie hovoriť vedcom, čo si majú myslieť a písať, aspoň keď píšu o vede. Ale vedci majú vo zvyku vyjadrovať názory o všetkých možných veciach - filozofii, náboženstve, politike. Sú plne oprávnení tak robiť. Ale keď využívajú svoj vedecký kredit, aby bránili extrémne skazené a reakčné filozofické názory, je načase dať veci do súvislostí. Takéto prehlásenia nemá iba niekoľko málo profesorov. Chopili sa ich pravicoví politici, rasisti a náboženskí fanatici, ktorí sa pokúšajú kryť si chrbát pseudo-vedeckými argumentami.
Vedci sa často sťažujú, že sú zle pochopení. Nemajú v úmysle poskytovať zbrane mystickým šarlatánom a politickým darebákom. Môže to byť pravda. Ale v takom prípade sa dopúšťajú trestuhodnej nedbalosti alebo prinajmenšom ohromujúcej naivnosti. Na druhej strane, tých, ktorí využívajú chybné filozofické názory vedcov, nemôžno obviniť z naivnosti. Veľmi dobre vedia, čo chcú. Rees-Mogg a Davidson argumentujú, že „potom, ako bude svetské náboženstvo konzumu zanechané ako zhrdzavené plutvy, návrat zažijú prísnejšie náboženstvá so skutočnými mravnými zásadami a nahnevanými bohmi. Po prvýkrát po dlhých stáročiach objavy vedy nepodkopú, ale povýšia duchovný rozmer života.“ Pre týchto autorov je náboženstvo, popri polícii a väzenskej službe, užitočná zbraň, ktorou sa dajú znevýhodnení udržať na svojom mieste. Až tupo chvályhodne sa o tom vyjadrujú:
„Čím nižšie sú vyhliadky na zlepšenie, tým je ľahšie pre chudobných prijať anti-vedecký, klamný pohľad na svet. Namiesto využívania technológie, využívajú mágiu. Namiesto nezávislého skúmania, sa rozhodujú pre ortodoxiu. Namiesto poznania histórie, davajú prednosť mýtom. Namiesto skutočných životných osudov, uctievajú hrdinov. A všeobecne nahradzujú lojalitu príbuzenstvu za neosobnú počestnosť, akú vyžaduje trh. "(W.Rees-Mogg a J.D.Davidson, cit.d., str.27, naše zvýraznenie)
Nechajme stranou nevedome vtipnú poznámku o „neosobnej počestnosti“ trhoviska a sústreďme sa na jadro ich argumentu. Rees-Mogg a Davidson sa aspoň nesnažia zakrývať svoje skutočné úmysly či svoje triedne stanovisko. Tu máme krajnú úprimnosť obrancov zriadenia. Vytvorenie dolnej triedy chudobných, nezamestnaných, najmä čiernych ľudí, žijúcich v slumoch, predstavuje potenciálne výbušné nebezpečenstvo pre existujúci spoločenský poriadok. Chudobní, našťastie pre nás, sú nevedomí. Musia byť udržiavaní v nevedomosti a treba ich podporovať v poverčivosti a náboženských bludoch, ktoré my, „vzdelané triedy“, prirodzene nezdieľame! Myšlienka, samozrejme, nie je nová. Rovnakú pesničku spievali bohatí a mocní po stáročia. Ale čo je tu nové, je odkaz na vedu, ktorá, ako Rees-Mogg a Davidson naznačujú, je teraz po prvýkrát považovaná za dôležitého spojenca náboženstva.
Nedávno bol teoretický fyzik Paul Davies ocenený 650.000 librami a Templetonskou cenou za pokrok v náboženstve za preukázanie „mimoriadnej originality“, akú dosiahlo ľudstvo pokroku v porozumení boha a duchovna. Predchádzajúci ocenení boli Alexander Solženicyn, Matka Tereza, evanjelista Billy Graham, a známy lupič z Watergate aféry, kazateľ Charles Colson. Davies, autor takých kníh, ako Boh a nová fyzika, Božia myseľ a Posledné tri minúty, trvá na tom, že „nie je veriacim človekom v bežnom slova zmysle“ (čokoľvek to môže znamenať), ale tvrdí, že „veda ponúka istejšiu cestu k Bohu ako náboženstvo“. (The Guardian, 9.marec 1995)
Napriek Daviesovým ak a ale je jasné, že reprezentuje určitý trend, ktorý sa pokúša injektovať mysticizmus a náboženstvo do vedy. To nie je ojedinelý úkaz. Stáva sa to až príliš často, a to najmä v oblasti teoretickej fyziky a kozmológie, ktoré sú silno závislé na abstraktných matematických modeloch, ktoré stále viac nahrádzajú empirické skúmanie reálneho sveta. Na každého vedomého podomového obchodníka s mystikou je sto svedomitých vedcov, ktorí by sa zdesili, keby boli spájaní s takýmto tmárstvom. Jedinou skutočnou obranou proti idealistickému mysticizmu je vedomá materialistická filozofia - filozofia dialektického materializmu.
Zámerom tejto knihy je vysvetliť základné myšlienky dialektického materializmu, ktoré ako prví vypracovali Marx a Engels, a ukázať ich význam pre moderný svet a zvlášť pre vedu. Nechceme predstierať, že sme neutrálni. Rovnako ako Rees-Mogg a Davidson obhajujú záujmy triedy, ktorú zastupujú, a netaja sa tým, aj my sa otvorene deklarujeme ako odporcovia tzv. „trhovej ekonomiky“ a všetkého, čo symbolizuje. Sme aktívni účastníci v boji za zmenu spoločnosti. Ale skôr, ako môžeme zmeniť svet, je potrebné ho pochopiť. Je nutné viesť nezmieriteľný boj proti všetkým pokusom zmiasť mysle mužov a žien mystickými vierami, ktoré majú svoj pôvod v temnej prehistórii ľudského myslenia. Veda rástla a vyvinula sa na takú úroveň, že sa otočila chrbtom k nahromadeným predsudkom z minulosti. Musíme pevne stáť proti pokusom vrátiť hodiny späť o štyristo rokov.
Rastie počet vedcov, ktorí začínajú byť nespokojní so súčasnou situáciou, a to nielen vo vede a vzdelávaní, ale v celej spoločnosti. Vidia rozpor medzi kolosálnym potenciálom technológie a svetom, kde milióny ľudí žijú na hranici hladomoru. Vidia systematické zneužívanie vedy v záujme zisku veľkých monopolov. A musia byť hlboko znepokojení neustálymi pokusmi prinútiť vedcov, aby slúžili náboženskému tmárstvu a reakčnej spoločenskej politike. Mnohí z nich boli odradení byrokratickou a totalitnou povahou stalinizmu. Ale kolaps Sovietskeho zväzu ukázal, že kapitalistická alternatíva je ešte horšia. Mnoho vedcov dôjde vlastnou skúsenosťou k záveru, že jediná cesta z tejto sociálnej, ekonomickej a kultúrnej slepej uličky je nejaká racionálne plánovaná spoločnosť, v ktorej sú veda a technológie dané k dispozícii ľudstvu, nie súkromnému zisku. Takáto spoločnosť musí byť demokratická, v pravom zmysle tohto slova, a bude zahrňovať vedomú kontrolu a participáciu celej populácie. Socializmus je zo svojej podstaty demokratický. Ako Lev Trocký poukázal „národne plánovaná ekonomika potrebuje demokraciu tak, ako ľudské telo potrebuje kyslík“.
Nestačí rozjímať nad problémami sveta. Je potrebné svet zmeniť. Najprv je však potrebné rozumieť, prečo sú veci také, aké sú. Iba súhrn ideí vypracovaných Marxom a Engelsom, a následne rozvinutých Leninom a Trockým nám môžu poskytnúť adekvátne prostriedky na dosiahnutie tohto porozumenia. Sme presvedčení, že najviac uvedomelí členovia vedeckej komunity si začnú vlastnou prácou a skúsenosťami uvedomovať potrebu dôsledného materialistického svetonázoru. Ten ponúka dialektický materializmus. Nedávne pokroky v teórii chaosu a komplexnosti ukazujú, že stále viac vedcov smeruje k dialektickému mysleniu. To je nesmierne významný vývin. Niet pochýb o tom, že nové objavy prehĺbia a posilnia tento trend. Sme pevne presvedčení, že dialektický materializmus je filozofia budúcnosti.