Ted Grant, Alan Woods
Překlad: M.Matejovský
Keď vyhodíme mincu do vzduchu pravdepodobnosť, že padne „panna alebo orol“ je 50 na 50. Ide skutočne o náhodný jav, ktorý nie je možné predvídať. (Mimochodom, keď padne a rotuje na hrane, nie je to ani „panna“ ani „orol. Dialektika a nová fyzika by povedali, že je to súčasne panna aj orol.) Keďže sú možné len dva výsledky, prevažuje tu náhoda. Ale situácia sa radikálne mení, keď ide o veľké množstvá. Majitelia kasín, ktoré sú údajne založené na hre na „náhodu“, vedia, že v dlhodobom horizonte nula alebo dvojitá nula padne tak často ako iné číslo, a preto môžu mať pekný a predvídateľný zisk.
JE MOŽNÉ PREDPOVEDAŤ?
Keď vyhodíme mincu do vzduchu pravdepodobnosť, že padne „panna alebo orol“ je 50 na 50. Ide skutočne o náhodný jav, ktorý nie je možné predvídať. (Mimochodom, keď padne a rotuje na hrane, nie je to ani „panna“ ani „orol. Dialektika a nová fyzika by povedali, že je to súčasne panna aj orol.) Keďže sú možné len dva výsledky, prevažuje tu náhoda. Ale situácia sa radikálne mení, keď ide o veľké množstvá. Majitelia kasín, ktoré sú údajne založené na hre na „náhodu“, vedia, že v dlhodobom horizonte nula alebo dvojitá nula padne tak často ako iné číslo, a preto môžu mať pekný a predvídateľný zisk. To isté platí pre poisťovacie spoločnosti, ktoré zarábajú veľké peniaze na pravdepodobnosti, ktorá sa nakoniec v praxi ukáže ako istota, aj keď osud jednotlivých klientov nemožno predvídať.
„Hromadné náhodné udalosti“ možno široko použiť na fyzikálne, chemické, biologické a spoločenské javy, od pohlavia detí až po frekvenciu chýb na výrobnej linke. Zákony pravdepodobnosti majú veľmi dlhú históriu a v minulosti sa používali v rôznych oblastiach: teória chýb (Gauss), teória presnosti v streľbe (Poisson, Laplace) a predovšetkým v štatistike. Napríklad, „zákon veľkých čísel“ stanovuje všeobecnú zásadu, že kombinovaný účinok veľkého počtu náhodných faktorov dáva, pre veľmi veľké triedy týchto faktorov, výsledky, ktoré takmer vôbec nezávisia na náhode. Túto myšlienku vyjadril už v roku 1713 Bernoulli, ktorého teóriu upresnil Poisson v roku 1837 a konečnú podobu jej dal Čebyšev v roku 1867. Heisenberg iba uplatnil už známu matematiku početných náhodných udalostí na pohyb subatomárnych častíc, kde, ako sa dalo predpokladať, bol prvok náhodnosti rýchlo prekonaný.
„Kvantová mechanika objavila presné a nádherné zákony pravdepodobnosti, vďaka ktorým prekonáva veda svoju neschopnosť vyrovnať sa s neurčitosťou na základnej úrovni. Vďaka tomu veda smelo predpovedá. Hoci teraz pokorne priznáva, že nedokáže predvídať presné správanie jednotlivých elektrónov alebo fotónov alebo iných základných subjektov, vie s veľkou istotou presne predpovedať, ako sa bude správať ich veľké množstvo.“ (B.Hoffman, cit.d., str.152)
Zo zdanlivej náhodnosti vystupuje pravidelnosť. Hľadanie takýchto pravidelností, teda základných zákonov, tvorí základ celej histórie vedy. Samozrejme, ak by sme mali pripustiť, že všetko je len náhoda, že neexistuje kauzalita, a že tak ako tak nemôžeme nič poznať, pretože existujú objektívne hranice nášho poznania, potom akákoľvek snaha by bola úplná strata času. Našťastie, celá história vedy ukazuje, že tieto obavy nemajú najmenší základ. Vo veľkej väčšine vedeckých pozorovaní je miera neurčitosti tak malá, že v praxi je možné ju ignorovať. Na úrovni každodenných predmetov nie je princíp neurčitosti vôbec dôležitý. Tak všetky pokusy vyvodiť z neho všeobecné filozofické závery a aplikovať ich na poznanie a vedu vôbec sú jednoducho nečestný trik. Dokonca ani na subatomárnej úrovni to vôbec neznamená, že nemôžeme robiť jednoznačné predpovede. Naopak kvantová mechanika robí veľmi presné prognózy. Nie je možné získať istotu o súradniciach jednotlivých častíc, ktoré sa tak dajú prehlásiť za náhodné. Napriek tomu, na sklonku dňa sa z náhodnosti vynára poriadok a rovnomernosť.
Nepredvídané a nečakané udalosti, náhody atď. sú javy, ktoré nemožno definovať iba z hľadiska známych vlastností skúmaných objektov. To však neznamená, že sa nedajú pochopiť. Uvažujme typický príklad náhodnej udalosti - autonehodu. Jednotlivá nehoda je podmienená nekonečným množstvom náhodných udalostí: keby vodič opustil domov o minútu neskôr, keby neotočil na zlomok sekundy hlavu, keby šiel rýchlosťou o desať kilometrov za hodinu pomalšie, keby stará dáma nevošla do cesty, atď, atď. Všetci sme mnohokrát počuli také vety. Množstvo príčin je doslova nekonečné. Práve z tohto dôvodu je udalosť nepredvídateľná. Je náhodná a nie nevyhnutná, pretože sa môže ale nemusí stať. Takéto udalosti, navzdory teórii Laplaceho, určuje také veľké množstvo nezávislých faktorov, že sa nedajú určiť vôbec.
Avšak, keď vezmeme do úvahy veľký počet takýchto nehôd, situácia sa radikálne zmení. Existujú tu pravidelné trendy, ktoré je možné presne vypočítať a predpovedať štatistickými zákonmi. Nemôžeme predvídať jednotlivú nehodu, ale s veľkou presnosťou môžeme predpovedať počet nehôd, ku ktorým dôjde v meste za určité časové obdobie. Nielen to, ale môžeme prijať zákony a predpisy, ktoré majú určitý vplyv na počet nehôd. Takže existujú zákony, ktoré vládnu náhode, a sú rovnako nevyhnutné ako kauzálne zákony samé.
Skutočný vzťah medzi kauzalitou a náhodou objavil Hegel, ktorý vysvetlil, že nevyhnutnosť je vyjadrená prostredníctvom náhody. Dobrým príkladom je vznik života samotného. Ruský vedec Oparin vysvetľuje, ako v zložitých podmienkach raného obdobia dejín Zeme mali náhodné pohyby molekúl rôznymi náhodnými kombináciami tendenciu vytvárať čoraz zložitejšie molekuly. V určitom bode toto obrovské množstvo náhodných kombinácií viedlo ku kvalitatívnemu skoku, vzniku živej hmoty. V tomto bode už ďalší proces nebude otázkou náhody. Živá hmota sa začne vyvíjať v súlade s určitými zákonmi, odrážajúc meniace sa podmienky. Tento vzťah medzi nevyhnutnosťou a náhodou vo vede preskúmal David Bohm:
„Vidíme teda dôležitú úlohu náhody. Za dostatočný čas robí možnými, a dokonca aj nevyhnutnými, všetky typy kombinácií. Potom je úplne isté, že sa z tohto množstva kombinácií vyskytne jedna, ktorá spustí nezvratné procesy alebo línie rozvoja, ktoré vyvedú systém z vplyvu náhodných fluktuácií. Tak jeden z účinkov náhody je, že pomáha „rozmiešať veci“ tak, že môžu začať kvalitatívne novú čiaru rozvoja.“
Polemizujúc proti subjektívno-idealiskému výkladu kvantovej mechaniky Bohm presvedčivo ukazuje na dialektický vzťah medzi kauzalitou a náhodou. Existencia príčinnej súvislosti bola preukázaná v celej histórii ľudského myslenia. To nie je otázka filozofickej špekulácie, ale praxe a nikdy nekončiaceho procesu ľudského poznávania:
„Kauzálne zákony konkrétneho problému nemôžu byť známe a priori, musíme ich nájsť v prírode. Avšak na vedecké skúsenosti mnohých generácií spolu so všeobecným pozadím bežných ľudských skúseností získaných za nespočetné stáročia sa ako odpoveď vyvinuli pomerne dobre definované metódy hľadania kauzálnych zákonov. Prvá vec, ktorá naznačuje kauzálne zákony je, samozrejme, existencia pravidelného vzťahu, ktorý funguje v širokom rozsahu variácií podmienok. Keď nájdeme také pravidelnosti, nepredpokladáme, že vznikli ľubovoľným, svojvoľným, alebo náhodným spôsobom, ale ... predpokladáme, aspoň dočasne, že sú výsledkom nevyhnutných kauzálnych vzťahov. A aj vzhľadom na nepravidelnosti, ktoré vždy existujú spolu s pravidelnosťou, smerujeme ku základom všeobecnej vedeckej skúseností a očakávame, že javy, ktoré sa nám v určitej fáze nášho chápania môžu zdať úplne nepravidelné, obsahujú, ako neskôr zistíme, drobnejšie typy pravidelnosti, ktoré spätne naznačia existenciu hlbších kauzálnych vzťahov.“ (D.Bohm, cit.d., str 25 a 4)
Hegel o nevyhnutnosti a náhode
Pri analýze povahy bytia vo všetkých jeho rôznych prejavoch sa Hegel zaoberá vzťahom medzi potenciálnym a skutočným a tiež medzi nevyhnutnosťou a náhodou. Vo vzťahu k tejto otázke, je dôležité objasniť jedno z najslávnejších Hegelových (alebo notoricky známych) prísloví: „Čo je racionálne, je skutočné a čo je skutočné, je racionálne.“ (Hegel, Philosophy of Right, str.10) Na prvý pohľad vyzerá toto vyhlásenie ako mystifikácia a tiež reakčné, pretože zdanlivo tvrdí, že všetko, čo existuje je racionálne, a teda oprávnené. To však Hegel vôbec nemyslel, ako vysvetľuje Engels:
„Ale podľa Hegela skutočnosť vôbec nie je atribútom, ktorý danému spoločenskému a politickému poriadku prináleží za každých okolností a za všetkých čias. Naopak. Rímska republika bola skutočná, ale skutočné bolo i rímske cisárstvo, ktoré ju zatlačilo. Francúzska monarchia sa roku 1789 stala takou neskutočnou, t.j. natoľko pozbavenou akejkoľvek nevyhnutnosti, takou nerozumnou, že ju musela zničiť Veľká revolúcia, o ktorej Hegel hovorí vždy s najväčším nadšením. Tu bola teda monarchia neskutočná a revolúcia skutočná. A tak sa v priebehu vývinu všetko, čo prv bolo skutočné, stáva neskutočným, stráca svoju nevyhnutnosť, svoje právo na existenciu, svoju rozumnosť; namiesto odumierajúcej skutočnosti nastupuje nová, životaschopná skutočnosť – pokojne, ak je staré natoľko rozumné, že sa zmieri so smrťou bez odporu, násilne, ak sa proti tejto nevyhnutnosti vzpiera. A tak sa Hegelova téza v dôsledku samej hegelovskej dialektiky obracia na svoj vlastný protiklad: všetko, čo je v oblasti dejín ľudstva skutočné, stáva sa časom nerozumným, je teda už podľa svojho určenia nerozumné, je vopred zaťažené nerozumnosťou; a všetko, čo je v ľudských hlavách rozumné, je určené na to, aby sa stalo skutočným, aj keď to akokoľvek protirečí existujúcej zdanlivej skutočnosti. Téza o rozumnosti všetkého skutočného vyúsťuje podľa všetkých pravidiel hegelovskej metódy myslenia v inú: všetko, čo existuje, je hodno zániku.“ (F.Engels, Ludwig Feuerbach a vyústenie klasickej nemeckej filozofie, in Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch zv.5, str.240)
Daná forma spoločnosti je „racionálna“ pokiaľ dosahuje svoj účel, to znamená, že rozvíja výrobné sily, zvyšuje kultúrnu úroveň, a tým podporuje ľudský pokrok. Akonáhle to nedokáže, vstúpi do protirečenia sama so sebou, teda stáva sa iracionálnou a neskutočnou a už nemá žiadne právo na existenciu. A tak aj v tých zdanlivo reakčných prejavoch Hegela sa skrýva revolučná myšlienka.
Všetko, čo existuje, existuje evidentne len z nutnosti. Ale nie všetko môže existovať. Potenciálna existencia ešte nie je skutočná existencia. V práci Logika ako veda Hegel pozorne sleduje proces, pri ktorom vec prechádza zo stavu púheho možného bytia do bodu, kedy sa možnosť stáva pravdepodobnosťou a potom nevyhnutnosťou. S ohľadom na obrovský zmätok, ktorý nastal v modernej vede okolo „pravdepodobnosti“, je veľmi poučné štúdium toho, ako sa Hegel dôkladne a hlboko venoval tejto téme.
Možnosť a skutočnosť označujú dialektický vývin reálneho sveta a rôzne fázy vzniku a rozvoja objektov. Vec, ktorá existuje ako možná, objektívne obsahuje v sebe tendenciu rozvoja, alebo aspoň absenciu podmienok, ktoré by vylúčili jej príchod do stavu bytia. Avšak, je tu rozdiel medzi abstraktným predpokladom a skutočnou možnosťou a obe sa často zamieňajú. Abstraktný alebo formálny predpoklad iba vyjadruje, že neexistujú žiadne podmienky, ktoré by mohli vylúčiť daný jav, ale nepredpokladá prítomnosť podmienok, ktoré by urobili jeho objavenie sa neodvratným.
To vedie k nekonečnému zmätku, a je vlastne akýsi trik, ktorý slúži na ospravedlnenie všetkých druhov absurdných a vymyslených ideí. Napríklad, hovorí sa, že keby mohli opice dostatočne dlho búchať do písacieho stroja, nakoniec by napísali jeden zo Shakespearových sonetov. Tento cieľ je príliš skromný. Prečo len jeden sonet? Prečo nie zozbierané spisy Shakespeara? A prečo nie celej svetovej literatúry, vrátane teórie relativity a Beethovenových symfónií v správnej tónine? Holé tvrdenie, že je to „štatisticky možné“ nás neposúva ani o krok ďalej. Nie všetky zložité procesy v prírode, spoločnosti a ľudskom myslení sa dajú jednoducho štatisticky spracovať, ani veľké diela literatúry nevzišli z obyčajnej náhody, bez ohľadu na to, ako dlho budeme čakať, aby opice klepali.
Aby sa možnosť stala skutočnosťou, je potrebné jedinečné zreťazenie okolností. Navyše, nie je to jednoduchý, lineárny proces, ale dialektický, v ktorom nahromadenie malých kvantitatívnych zmien nakoniec produkuje kvalitatívny skok. Skutočná možnosť, na rozdiel od abstraktnej, znamená prítomnosť všetkých potrebných faktorov, pri ktorých možné stratí charakter možnosti a stávajú sa skutočným. A ako Hegel vysvetľuje, zostane skutočným len tak dlho, kým tieto podmienky existujú, o nič dlhšie. Platí to, či berieme do úvahy život jednotlivca, dané spoločensko-ekonomické formy, vedecké teórie, alebo prírodné javy. Bod, v ktorom sa zmena stáva nevyhnutnou možno určiť metódou, ktorú objavil Hegel, a ktorú poznáme ako „uzlovú čiaru pomerov miery“. Ak zoberieme akýkoľvek proces ako čiaru, uvidíme, že na nej existujú špecifické body („uzlové body“), kde proces prejde náhlym zrýchlením, alebo kvalitatívnym skokom.
Je ľahké určiť príčinu a následok pri izolovaných prípadoch, keď napríklad niekto udrie pálkou do loptičky. Ale pri širšom pohľade sa pojem kauzality stáva oveľa zložitejší. Jednotlivé príčiny a účinky sa strácajú v obrovskom oceáne interakcií, kde príčina sa stáva účinkom a naopak. Len sa pokúsme spätne vysledovať dokonca i najjednoduchšiu udalosť až k jej „prvotným príčinám“ a uvidíme, že nebude stačiť na to večnosť. Stále sa budú vynárať nejaké nové príčiny a bude potrebné ich vysvetliť a tak ďalej ad infinitum. Tento paradox vstúpil do ľudového vedomia porekadlami ako je toto:
Pre chýbajúci klinec, sa nedala pribiť podkova;
Pre chýbajúcu podkovu, sa nedal použiť kôň;
Pre chýbajúceho koňa, chýbal jazdec;
Pre chýbajúceho jazdca, bola prehratá bitka;
Pre prehratú bitku, bolo stratené kráľovstvo;
... A to všetko pre chýbajúci klinec.
Nemožnosť stanoviť „prvotnú príčinu“ viedlo niektorých ľudí k tomu, že zanechali ideu príčiny vôbec. Všetko považujú za náhodné a bez príčiny. V 20. storočí tento postoj prijalo, aspoň v teórii, veľke množstvo vedcov a to na základe chybného výkladu výsledkov kvantovej fyziky, najmä z filozofického stanoviska Heisenberga. Hegel už dávno na tieto argumenty odpovedal, keď vysvetľoval dialektický vzťah medzi náhodou a nevyhnutnosťou.
Hegel vysvetľuje, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť v zmysle izolovanej príčiny a účinku. Každý účinok má protiúčinok, a každá akcia má protiakciu. Myšlienka izolovanej príčiny a účinku je abstrakcia prevzatá z klasickej newtonovskej fyziky, voči ktorej bol Hegel veľmi kritický, aj keď sa tešila v tej dobe obrovskej prestíži. Tu bol opäť Hegel popredu pred svojou dobou. Miesto mechaniky akcie-reakcie presadzoval pojem obojstrannosti (reciprocity), všeobecného vzájomného pôsobenia. Každá vec ovplyvňuje všetko ostatné a je všetkým ostatným spätne ovplyvňovaná a podmienená. Hegel teda znovu zaviedol koncept náhody, ktorý z vedy starostlivo vykázala mechanistická filozofia Newtona a Laplaceho.
Na prvý pohľad sa zdá, že sa v obrovskom počte náhod strácame. Ale tento zmätok je iba zdanlivý. Náhodné javy, ktoré sa neustále zjavujú a miznú, ako vlny na hladine oceánu, vyjadrujú hlbší proces, ktorý nie je náhodný, ale nevyhnutný. V rozhodujúcom bode sa táto nevyhnutnosť vyjavuje skrz náhodu. Táto myšlienka dialektickej jednoty nevyhnutnosti a náhody sa môže zdať divná, ale celý rad poznatkov z najrôznejších oblastí vedy a spoločnosti ju významne potvrdzuje. Mechanizmus prirodzeného výberu v teórii evolúcie je najznámejším príkladom. Ale existuje mnoho ďalších. V posledných rokoch sa vyskytlo veľa objavov v oblasti chaosu a teórii zložitosti, ktoré podrobne popisujú, ako „poriadok vyrastá z chaosu“, čo je presne to, čo vypracoval Hegel pred jeden a pol storočím.
Musíme si uvedomiť, že Hegel písal na začiatku 19.storočia, kedy vede úplne dominovala klasická mechanistická fyzika a Darwin rozvinul myšlienku prirodzeného výberu prostredníctvom náhodných mutácií až o polstoročie neskôr. Hegel nemal žiadny vedecký dôkaz, ktorý by podporil jeho teóriu, že nevyhnutnosť sa vyjadruje skrz náhodu. Ale pri najnovšom vedeckom myslení je to ústredná idea.
Tento hlbokomyseľný zákon je taktiež dôležitý pre pochopenie dejín. Ako Marx napísal Kugelmannovi v roku 1871:
„Bolo by, pravda, veľmi pohodlné robiť svetové dejiny, keby sa začalo bojovať len za tej podmienky, že výhľady sú neklamne priaznivé. Na druhej strane dejiny by mali veľmi mystický ráz, keby „náhodnosti“ nehrali nijaku úlohu. Prirodzene, aj tieto náhodnosti patria k celkovému priebehu vývinu a vyvažujú ich zasa iné náhodnosti. Ale urýchlenie a oneskorenie veľmi závisia od týchto „náhodností“ – medzi ktorými figuruje aj taká „náhoda“, akou je charakter ľudí, ktorí spočiatku stoja na čele hnutia.“ (Marx Kugelmanovi, 17.apríla 1871, in Marx, Engels, Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv.3, str.557)
Engels urobil rovnaký záver o niekoľko rokov neskôr vo vzťahu k úlohe „veľkých osobností“ v histórii:
„Ľudia si sami tvoria svoje dejiny, doteraz však nie spoločnou vôľou podľa spoločného plánu, a to ani nie v určitej vymedzenej danej spoločnosti. Ich snahy sa krížia a vo všetkých takýchto spoločnostiach vládne práve preto nevyhnutnosť, ktorej doplnkom a formou prejavu je náhodnosť. Nevyhnutnosť, ktorá sa tu presadzuje prostredníctvom akejkoľvek náhodnosti, je koniec koncov zasa ekonomická. Tu sa potom uplatnia takzvané veľké osobnosti. Že sa tá alebo oná osobnosť, a práve ona v tejto určitej dobe a v tejto danej krajine objaví, je, prirodzene, čistá náhoda. Ale škrtnime ju, a nastane dopyt po náhrade a táto náhrada sa nájde dobrá alebo zlá, ale časom sa nájde.“ (Engels Borgiusovi, 25.januára 1894, Marx a Engels Vybrané spisy v piatich zväzkoch, zv.5, str.553)