ALAN WOODS, TED GRANT
Překlad: M.Matejovský
Jedným z problémov, pred ktorým stojí študent filozofie alebo vedy, je používanie určitej terminológie, ktorá je často v rozpore s každodenným jazykom. Jedným zo základných problémov v histórii filozofie je vzťah medzi slobodou a nevyhnutnosťou, zložitá otázka, ktorá sa nezjednodušuje, keď sa objavuje v rôznych prevlekoch - kauzalita a náhoda, nevyhnutnosť a možnosť, determinizmus a nedeterminizmus atď.
KAUZALITA A NÁHODA
Jedným z problémov, pred ktorým stojí študent filozofie alebo vedy, je používanie určitej terminológie, ktorá je často v rozpore s každodenným jazykom. Jedným zo základných problémov v histórii filozofie je vzťah medzi slobodou a nevyhnutnosťou, zložitá otázka, ktorá sa nezjednodušuje, keď sa objavuje v rôznych prevlekoch - kauzalita a náhoda, nevyhnutnosť a možnosť, determinizmus a nedeterminizmus atď.
Všetci z každodennej skúsenosti vieme, čo znamená nevyhnutnosť. Keď potrebujeme niečo urobiť, teda, keď nemáme na výber. Nemôžeme urobiť inak. Slovník definuje nevyhnutnosť ako súbor okolností, ktoré nútia niečo existovať, alebo urobiť, najmä v súvislosti s prírodnými zákonmi, ktoré sú neoddeliteľné od ľudského života a činnosti a riadia ich. Myšlienka fyzickej nevyhnutnosti zahŕňa pojem donútenia a obmedzenia. Vyjadruje sa výrazmi ako „skloniť sa pred nevyhnutnosťou“. Vyskytuje sa v prísloviach ako „nutnosť nepozná zákony“.
Vo filozofickom zmysle nevyhnutnosť úzko súvisí s kauzalitou, vzťahom medzi príčinou a následkom – určitá činnosť alebo udalosť nutne vedie k určitému výsledku. Napríklad, keď na hodinu prestanem dýchať, umriem, alebo ak budem trieť dve tyče dohromady, budem produkovať teplo. Tento vzťah medzi príčinou a následkom, ktorý je potvrdený nekonečným počtom pozorovaní a praktických skúseností, hrá vo vede hlavnú úlohu. Naopak náhoda sa považuje za neočakávanú udalosť, ktorá sa vyskytuje bez zjavnej príčiny, ako keď zakopneme o voľnú dlažobnú kocku, alebo nám spadne pohár v kuchyni. Vo filozofii je však náhoda vlastnosť veci, ktorá je iba vedľajším atribútom, teda niečo, čo nie je súčasťou jej vnútornej podstaty. Náhoda je niečo, čo nevyplýva z nutnosti, a čo sa rovnako dobre mohlo nestať. Zoberme si príklad.
Ak pustím kus papiera, zvyčajne spadne na podlahu, pretože naň pôsobí gravitačný zákon. To je príklad príčinnosti, nevyhnutnosti. Ale ak náhly prievan nečakane papier odfúkne, to by sme všeobecne vnímali ako náhodu. Nevyhnutnosť sa teda riadi zákonom a môže byť vedecky vyjadrená a predpovedaná. Udalosti, ktoré sa udejú z nevyhnutnosti, sú udalosti, ktoré sa nemohli odohrať inak. Na druhej strane náhodné, nepredvídané udalosti, sú udalosti, ktoré by sa mohli alebo nemuseli stať, neriadi ich žiaden zákon, ktorý by sa dal jasne vyjadriť a sú preto zo svojej podstaty nepredvídateľné.
Životné skúsenosti nás presviedčajú, že nevyhnutnosť, ako aj náhody existujú a zohrávajú svoju úlohu. História vedy a spoločnosti ukazuje presne to isté. Celá podstata dejín vedy je o hľadaní základnej štruktúry prírody. V živote sa veľmi skoro naučíme rozlišovať medzi podstatným a nepodstatným, nevyhnutným a nepredvídaným. Aj keď natrafíme na výnimočné podmienky, ktoré sa nám na danom stupni našich vedomostí môžu zdať „nepravidelné“, neskoršia skúsenosť častokrát odhalí istý druh pravidelnosti a ešte hlbšie kauzálne vzťahy, ktoré nám neboli na začiatku jasné.
Hľadanie racionálneho chápania a porozumenia sveta, v ktorom žijeme, je úzko spojené s potrebou objavovať príčinnosť. Malé dieťa sa v procese učenia o svete bude vždy pýtať „prečo?“ – čím uvádza do rozpakov svojich rodičov, ktorí často nemajú odpoveď. Na základe pozorovania a skúsenosti formulujeme hypotézy o tom, čo spôsobuje daný jav. To je základ všetkého racionálneho chápania. Tieto hypotézy zase spravidla používame, aby sme predpovedali správanie vecí, ktoré sme ešte neskúsili. Tieto predpovede možno potom testovať, a to buď pozorovaním alebo praxou. To nie je len popis histórie vedy, ale dôležitá súčasť duševného vývinu každej ľudskej bytosti od útleho detstva. Zahŕňa preto intelektuálny vývin v tom najširšom slova zmysle, od tých najzákladnejších učebných procesov dieťaťa až po najpokročilejšie štúdium vesmíru.
To, že existujú príčinné súvislosti, dokazuje obrovské množstvo pozorovaní. Tie nám umožňujú vytvoriť dôležité prognózy a to nielen vo vede, ale v každodennom živote. Každý vie, že ak sa voda zahreje na 100 °C, zmení sa na paru. To je základ nielen pre uvarenie čaju, ale aj pre priemyselnú revolúciu, na ktorej spočíva celá moderná spoločnosť. Napriek tomu existujú filozofi a vedci, ktorí seriózne tvrdia, že sa nedá povedať, že príčinou odparovania vody je jej ohrievanie. Skutočnosť, že môžeme predpovedať celý rad udalostí, je sama o sebe dôkazom, že príčinná súvislosť nie je len pohodlný spôsob, ako popisovať udalosti, ale, ako upozorňuje David Bohm, je neodmysliteľným a nevyhnutným aspektom vecí. Skutočne, bez kauzality nie je vôbec možné definovať vlastnosti vecí. Napríklad, keď hovoríme, že niečo je červené, znamená to, že, keď sa podrobí istým podmienkam, bude reagovať určitým spôsobom, t.j. červený objekt je definovaný ako ten, ktorý, keď je vystavený bielemu svetlu, bude odrážať predovšetkým červené svetlo. Rovnako skutočnosť, že voda sa pri zahriatí odparuje a zamŕza pri ochladení, je výrazom kvalitatívneho príčinného vzťahu, ktorý je súčasťou základných vlastností tejto tekutiny, bez ktorých nemôže byť vodou. Všeobecné matematické zákony pohybu pohybujúcich sa telies sú tiež základné vlastnosti týchto telies, bez ktorých by nemohli byť to, čo sú. Takéto príklady možno uvádzať donekonečna. Aby bolo možné pochopiť prečo a ako je kauzalita tak úzko spätá so základnými vlastnosťami vecí, nestačí uvažovať o veciach staticky a izolovane. Je potrebné vziať do úvahy veci také, aké sú, aké boli a akými sa v budúcnosti nevyhnutne stanú, to znamená, analyzovať veci ako procesy.
Aby bolo možné pochopiť konkrétne udalosti, nie je potrebné určiť všetky príčiny. To ani nie je možné. Druh absolútneho determinizmu, ktorý prezentoval Laplace, už dávno predtým kritizoval Spinoza v nasledovnej vtipnej pasáži:
„Ak napríklad spadne kameň zo strechy na hlavu prechádzajúceho a zabije ho, budú ukazovať svojou metódou argumentácie, že kameň bol poslaný, aby spadol a zabil muža, pretože ak by na neho nepadol v konečnom dôsledku skrze Božiu vôľu, ako by sa mohlo tak veľa udalostí (pretože často sa veľmi veľa udalostí udeje v rovnakom čase) stať naraz len tak, náhodou? Snáď odpoviete: ,fúkal vietor a človek musel prejsť po tejto ceste, preto sa to stalo‘. Ale oni odseknú: ,Prečo fúkal vietor práve vtedy? A prečo práve vtedy šiel ten človek po tej ceste?‘ Ak znovu odpoviete: ,Počasie bolo predtým kľudné a vietor sa zdvihol potom, čo sa včera rozbúrilo more, a muž išiel tade, pretože ho pozval priateľ,‘ opäť odseknú, pretože niet konca ich vypytovaniu: ,Prečo bolo more rozbúrené a prečo muža pozval práve vtedy?‘
A tak vás budú prenasledovať od príčiny ku príčine, až kým nie ste radi, že nájdete útočisko v Božej vôli, ktorá je azylom nevedomosti. A tak, keď vidia ľudské telo, ktoré ich očaruje, a keďže nepoznajú príčinu tohto majstrovstva, dochádzajú k záveru, že to nie je mechanické umenie, ale božské alebo nadprirodzené umenie, a skonštruované takým spôsobom, že jedna časť nepoškodí druhú. A tak kohokoľvek, kto chce hľadať skutočné príčiny zázrakov a pochopiť veci v prírode ako človek bádajúci, a nie pozerať na ne s úžasom ako blázon, považujú a prehlásia za kacíra a bezbožníka tí, ktorých dav zbožňuje ako tlmočníkov prírody a bohov. Pretože oni vedia, že akonáhle by sa nevedomosť odložila nabok, zmizol by ten úžas, ktorý je ich jediným prostriedkom argumentovania a udržiavania ich autority.“ (Spinoza, Ethics, str.8)
MECHANIZMUS
Pokus odstrániť z prírody všetky náhodilosti nutne vedie k mechanistickému stanovisku. V mechanistickej filozofii 18. storočia, ktorú vo vede reprezentoval Newton, bola idea nevyhnutnosti povýšená na absolútny princíp. Považovala sa za dokonale jednoduchú, zbavenú všetkých protirečení a bez akýchkoľvek nezrovnalostí.
Idea všeobecnej prírodnej zákonitosti je hlboko správna, ale prosté vyhlásenie o zákonitosti nepostačuje. Je potrebné konkrétne pochopiť, ako prírodné zákony fungujú. Mechanistický názor nutne rozvinul jednostranný pohľad na prírodné javy, čím odrážal aktuálnu úroveň vedeckého rozvoja v tej dobe. Jeho najvyšším úspechom bola klasická mechanika, ktorá sa zaoberá relatívne jednoduchými procesmi, príčinami a následkami, ktoré sa chápali ako jednoduché vonkajšie pôsobenie jedného pevného telesa na druhé, páka, rovnováha, hmotnosť, zotrvačnosť, tlačenie, stláčanie a podobne. Hoci tieto objavy boli dôležité, zjavne nepostačovali na presnejšiu predstavu o komplexných pochodoch v prírode. Neskôr objavy v biológii, najmä po Darwinovej revolúcii, umožnili odlišný prístup k vedeckým javom, v súlade s premenlivejšími a jemnejšími procesmi v organickej hmote.
V klasickej newtonovskej mechanike sa pohyb chápe ako niečo jednoduché. Pokiaľ v každom okamihu vieme, aké sily pôsobia na pohybujúci sa objekt, môžeme presne určiť, ako sa bude správať. To vedie k mechanistickému determinizmu, ktorého najprominentnejším zástancom bol Pierre Simon de Laplace, francúzsky matematik 18. storočia. Jeho teória sveta je identická s ideou predurčenia prítomnou v niekoľkých náboženstvách, najmä v kalvinizme.
Vo svojich Filozofických esejách o pravdepodobnosti Laplace napísal:
„Rozum, ktorý by v každom okamihu poznal všetky sily, ktoré oživujú Prírodu, a poznal vzájomné pozície tvorov, ktoré ju tvoria, ak by tento rozum bol dostatočne veľký, aby podrobil tieto údaje analýze, mohol do jedného vzorca sústrediť pohyb najväčších telies vesmíru a najľahšieho atómu: pre takýto rozum by nemohlo byť nič neisté a budúcnosť, rovnako ako minulosť by jasne stáli pred našimi očami.“ (citované v I.Stewart, Does God Play Dice, str.10-12)
Problém má pôvod v mechanistickej metóde, ktorú fyzika 19. storočia zdedila po 18. storočí. Tu sa nevyhnutnosť a náhoda považovali za protiklady, jedno vylučuje druhé. Vec alebo proces boli buď náhodné, alebo nevyhnutné, ale nie oboje. Túto metódu prenikavo analyzoval Engels v Dialektike prírody, kde vysvetľuje, že mechanistický determinizmus Laplaceho nevyhnutne viedol k fatalizmu a mystickému poňatiu prírody:
„A potom sa vyhlási nevyhnutné za jedinú vedecky zaujímavu vec a všetko náhodné za vec pre vedu ľahostajnú. To znamená: čo môžeme podriadiť zákonom, čo teda poznáme, je zaujímavé, čo nemožno podriadiť zákonom, čo teda nepoznáme, je ľahostajné a môžeme to zanedbať. Tým prestáva všetka veda, lebo veda má skúmať všetko to, čo nepoznáme. To ďalej znamená: čo môžeme podriadiť všeobecným zákonom, pokladáme za nevyhnutné, a čo nie, za náhodné. Každý vidí, že to je ten istý druh vedy ako ten, čo vyhlasuje za prirodzené to, čo môžeme vysvetliť, a to, čo nevie vysvetliť, pripisuje nadprirodzeným príčinám; pre vec samu zostáva úplne ľahostajné, či príčinu vysvetleného nazývame náhodou alebo bohom. Obidvoje sú iba vyjadrením výroku: neviem, a teda nepatria do vedy. Veda prestáva tam, kde zlýhava nevyhnutná súvislosť.“
Engels uvádza, že takýto mechanistický determinizmus účinne redukuje nevyhnutnosť na úroveň náhody. Ak je akákoľvek nepatrná udalosť na rovnakej úrovni dôležitosti a potrebnosti ako všeobecný zákon gravitácie, potom všetky základné zákony sú na rovnakej úrovni triviality:
„Podľa tohto ponímania vládne v prírode iba jednoduchá, priama nevyhnutnosť. Že tento struk obsahuje práve päť hráškov, a nie štyri alebo šesť, že chvost tohto psa je päť palcov dlhý, a ani o čiarku dlhší alebo kratší, že tento ďatelinový kvet tohto roku oplodnila včela, a onen nie, a že to bola práve táto včela a v tomto určitom čase, že vzišlo práve toto vetrom zaviate semienko púpavy, a druhé nie, že ma včera v noci uštipla blcha o štvrtej hodine nadránom, a nie o tretej alebo o piatej, a to do pravého ramena, a nie do ľavého lýtka, to všetko sú fakty, ktoré spôsobila nezmeniteľná reťaz príčin a účinkov, neotrasiteľná nevyhnutnosť, a to tým spôsobom, že už hmlovinová guľa, z ktorej vznikla slnečná sústava, bola tak uspôsobená, že sa tieto udalosti museli odohrať tak, a nie ináč.
Ani s týmto druhom nevyhnutnosti sa nevymaníme z teologického ponímania prírody. Či to už nazývame s Augustínom a Kalvínom večným rozhodnutím božím, alebo s Turkami kizmetom, alebo nevyhnutnosťou, je pre vedu v podstate ľahostajné. Ani reči o tom, že by sme v hociktorom prípade mohli sledovať túto reťaz príčin. Sme z toho teda rovnako múdri v jednom prípade, ako aj v druhom. Takzvaná nevyhnutnosť zostáva prázdnou frázou, a teda aj náhodnosť zostáva tým, čím bola.“ (F.Engels, Dialektika prírody, str.190-191)
Laplace predpokladal, že ak by mohol vysledovať príčiny všetkého vo vesmíre, mohol by úplne zrušiť náhodilosť. Po dlhú dobu sa zdalo, že fungovanie celého sveta sa dá redukovať na niekoľko relatívne jednoduchých rovníc. Jedným z obmedzení klasickej mechanickej teórie je predpoklad, že na pohyb jednotlivých telies nevplývajú žiadne vonkajšie vplyvy. V skutočnosti však každé teleso je ovplyvnené a podmienené všetkými ostatnými telesami. Nič nemôžeme brať izolovane.
V súčasnej dobe sa tvrdenia Laplaceho zdajú prehnané a neskromné. Ale podobne prehnané tvrdenia môžeme vidieť v každej etape vývinu vedy, každá generácia je pevne presvedčená, že dosiahla „konečnú pravdu“. A ani sa celkom nemýli. Myšlienky každej generácie sú skutočne konečnou pravdou, pre dané obdobie. Ale všetko, čo takýmito tvrdeniami povieme je: „Takto najďalej sme sa v chápaní prírody dostali s tými informačnými a technologickými schopnosťami, ktorými v súčasnosti disponujeme.“ Preto nie je nesprávne tvrdiť, že tieto pravdy sú pre nás v tomto časovom okamihu absolútne, pretože sa nemôžeme oprieť o žiadne iné.
19. STOROČIE
Newtonova klasická mechanika predstavovala vo svojej dobe vo vede obrovský krok vpred. Po prvýkrát umožnili Newtonove pohybové zákony presné kvantitatívne predpovede, ktoré sa mohli overiť voči pozorovaným javom. Avšak práve táto presnosť vedie k novým problémom, keď sa ich Laplace a ďalší pokúsili aplikovať na svet ako celok. Laplace bol presvedčený, že Newtonove zákony sú absolútne a všeobecne platné. To nebolo správne z dvoch dôvodov. Po prvé, za určitých okolností Newtonove zákony nedávajú ani orientačné výsledky. Po druhé, Laplace nebral na zreteľ možnosť, že za iných okolností, v oblastiach, ktoré dovtedy fyzika neštudovala, môže byť potrebné tieto zákony zmeniť alebo rozšíriť. Mechanistický determinizmus Laplaceho predpokladal, že akonáhle budú v každom časovom okamihu známe polohy a rýchlosti, dalo by sa predpovedať budúce správanie celého vesmíru raz a navždy. Podľa tejto teórie môže byť celá bohatá rozmanitosť vecí redukovaná na absolútnu množinu kvantitatívnych zákonov založených na niekoľkých premenných.
Klasická mechanika vyjadrená v Newtonových zákonoch pohybu sa zaoberá jednoduchou príčinou a účinkom, napríklad izolované pôsobenie jedného telesa na druhé. Avšak v skutočnosti takáto situácia nenastáva, pretože žiadny mechanický systém nie je nikdy úplne izolovaný. Vonkajšie vplyvy nevyhnutne ovplyvňujú izolovaný jednoduchý charakter takéhoto vzťahu. Aj keď by sme mohli systém izolovať, stále budú existovať poruchy vychádzajúce z pohybov na molekulárnej úrovni, a ďalšie poruchy na ešte nižšej úrovni kvantovej mechaniky. Ako poznamenáva Bohm: „Teda z množstva dokonalých jednoduchých kauzálnych vzťahov nepoznáme žiaden reálny, ktorý by v zásade umožnil úplne presne predpovedať výsledok, bez toho, aby sa musela vziať do úvahy kvalitatívne nová množina kauzálnych faktorov, ktoré existujú mimo pozorovaný systém alebo na iných úrovniach.“ (D.Bohm, cit.d., str.20)
Znamená to, že predpoveď nie je možná? Vôbec nie. Keď zamierime zbraň na istý bod, jednotlivá guľka netrafí presne to miesto, ktoré určia Newtonove zákony pohybu. Avšak veľký počet vystrelených rán vytvorí malý zhluk dier blízko bodu, ktoré zákony pohybu predpovedali. Tak pri istej chybovosti, ktorá vždy existuje, sú veľmi presné predpovede možné. Ak by sme chceli v tomto prípade získať úplnú presnosť, objavili by sme stále rastúci počet faktorov, ktoré majú vplyv na výsledok – nepravidelnosti v štruktúre zbrane a guľky, malé výkyvy teploty, tlaku, vlhkosti, prúdenia vzduchu a dokonca aj molekulárne zmeny všetkých týchto faktorov.
Určitý stupeň chybovosti je nutný, keďže sa neberie do úvahy nekonečno faktorov potrebných pre dokonale presnú predikciu daného výsledku. Zahŕňa nevyhnutnú abstrakciu od skutočnosti, tak ako v newtonovskej mechanike. Avšak veda neustále postupuje, krok za krokom objavuje stále presnejšie zákony, ktoré nám umožňujú hlbšie pochopiť prírodné procesy, a tak robiť presnejšie predpovede. Zanechať starý mechanistický determinizmus Newtona a Laplaceho neznamená zrušiť kauzalitu, ale hlbšie pochopiť spôsob, akým kauzalita skutočne funguje.
Prvé nalomenie newtonovskej vedy prišlo v druhej polovici 19. storočia a to najmä s Darwinovou teóriou evolúcie a prácou rakúskeho fyzika Ludwiga Boltzmanna na štatistickej interpretácii termodynamických procesov. Fyzici sa štatistickými metódami snažili popísať mnohočasticové systémy ako plyny alebo kvapaliny. Tieto štatistiky však boli považované len za pomôcku v takých situáciách, pri ktorých z praktických dôvodov nebolo možné zhromažďovať detailné informácie o všetkých vlastnostiach systému (napr. všetky pozície a rýchlosti častíc plynu v danom časovom okamihu).
V 19. storočí došlo k rozvoju štatistiky, najprv v spoločenských vedách, potom vo fyzike, napríklad v teórii plynov, kde sa pri pohybe molekúl prejavujú ako náhoda, tak aj determinovanosť. Na jednej strane sa zdá, že sa jednotlivé molekuly pohybujú úplne náhodným spôsobom. Na druhej strane veľmi veľké množstvo molekúl, ktoré tvoria plyn, sa správa spôsobom, ktorý sa riadi presným dynamickým zákonom. Ako vysvetliť tento rozpor? Ak je pohyb základných molekúl náhodný, a preto nepredvídateľný, takisto aj správanie plynu by malo byť nepredvídateľné? Avšak to je ďaleko od pravdy.
Odpoveď na problém dáva zákon premeny kvantity na kvalitu. Zo zdanlivo náhodného pohybu veľkého množstva molekúl vystupuje pravidelnosť a šablóna, ktoré je možné vyjadriť vedeckým zákonom. Z chaosu vzniká poriadok. Tento dialektický vzťah medzi slobodou a nevyhnutnosťou, medzi chaosom a poriadkom, medzi náhodnosťou a determinovanosťou bol pre vedu 19. storočia neznámy, pretože považovala zákony týkajúce sa náhodných javov (štatistika), že stoja úplne bokom od presných rovníc klasickej mechaniky.
„Akákoľvek kvapalina alebo plyn,“ píše Gleick, „je súbor jednotlivých čiastočiek takého množstva, že sa dá povedať, že je ich nekonečno. Ak by sa každý kúsok pohyboval nezávisle, potom by kvapalina mala nekonečne veľa možností, alebo, žargónom povedané, nekonečne veľa „stupňov slobody“, a rovnice popisujúce pohyb by sa museli vysporiadať s nekonečne veľa premennými. Ale každá častica sa nepohybuje samostatne – jej pohyb je silno podmienený pohybom jej susedov - a pri plynulom toku je stupňov voľnosti málo.“ (J.Gleick, Chaos, Making a New Science, str.124)
Klasická mechanika po dlhú dobu veľmi dobre fungovala a umožnila dôležité technologické pokroky. Má široké použitie až do súčasnosti. Avšak nakoniec sa zistilo, že týmito metódami sa určité oblasti nedajú uspokojivo riešiť. Narazili na svoje hranice. Všetko úhľadne zoradené, logický svet klasickej mechaniky popisuje časť prírody. Ale len časť. V prírode vidíme poriadok, ale aj neporiadok. Popri organizovanosti a stabilite sú rovnako mocné sily pôsobiace opačným smerom. Tu musíme hľadať útočisko v dialektike, určiť vzťah medzi nevyhnutnosťou a náhodou, ukázať kedy hromadenie drobných, zdanlivo bezvýznamných zmien v množstve, zmení náhle a skokom vlastnosti.
Bohm navrhol nové, radikálne premyslenie kvantovej mechaniky a nový pohľad na vzťah medzi celkom a časťou.
„Týmito štúdiámi ... sa ujasnilo, že aj systém s jedným telesom má v podstate nemechanické vlastnosti v tom zmysle, že je potrebné tento systém a jeho okolie chápať ako nedeliteľný celok, v ktorom obvyklá klasická analýza systému a prostredia, ktoré sa chápe, že je oddelené od systému, už neplatí.“ Vzťah medzi časťami „rozhodne závisí od stavu celku takým spôsobom, ktorý sa nedá vyjadriť vlastnosťami samostatných častí. V skutočnosti, časti sú organizované takými spôsobmi, ktoré vyplývajú z celku.“ (D.Bohm, cit.d., str.x a xi)
Dialektický zákon o premene kvantity na kvalitu vyjadruje myšlienku, že hmota sa chová na rôznych úrovniach rôzne. Tak máme molekulárnu úroveň, ktorej zákony skúma predovšetkým chémia, ale čiastočne aj fyzika, ďalej máme úroveň živej hmoty, skúmanú hlavne biológiou, subatomárnu úroveň, skúmanú kvantovou mechanikou, a tiež ďalšiu, ešte nižšiu úroveň elementárnych častíc, ktoré v súčasnej dobe študuje časticová fyzika. Každá z týchto úrovní má ďalšie členenie.
Bolo preukázané, že zákony, ktoré určujú správanie hmoty, sú rôzne na rôznych úrovniach. Toto už ukázala v 19. storočí kinetická teória plynov. Ak vezmeme krabicu plynu, ktorý obsahuje miliardy molekúl, ktoré sa pohybujú v nepravidelných dráhach a neustále do seba narážajú, je úplne nemožné určiť presné pohyby jednotlivých molekúl. V prvom rade je to vylúčené z čisto matematických dôvodov. Avšak aj keby bolo možné vyriešiť súvisiace matematické problémy, bolo by prakticky nemožné zmerať počiatočnú polohu a rýchlosť každej molekuly, čo by bolo potrebné na to, aby sa dali urobiť presné závery. Dokonca aj malá zmena v počiatočnom uhle pohybu niektorej molekuly by mohla zmeniť jej smer, čo by ďalej viedlo k ešte väčším zmenám v ďalších kolíziách, a tak ďalej, a to by viedlo k veľkým chybám pri akomkoľvek určení pohybu jednotlivej molekuly.
Ak sa budeme snažiť použiť rovnaký spôsob uvažovania na správanie plynov na makroskopickej („normálnej“) úrovni, dalo by sa predpokladať, že je tiež nemožné predpovedať ich správanie. Ale nie je to tak, správanie plynov na veľkej úrovni sa dá dokonale predvídať. Ako Bohm zdôrazňuje:
„Je jasné, že sme oprávnení hovoriť o makroskopickej úrovni, na ktorej existuje množina relatívne samostatných vlastností a spĺňa rad relatívne samostatných vzťahov, ktoré príčinne tvoria súbor makroskopických kauzálnych zákonov. Napríklad, ak vezmeme do úvahy masu vody, vieme vďaka rozsiahlej priamej skúsenosti, že sa správa svojim vlastným charakteristickým spôsobom ako kvapalina. Tým máme na mysli, že na makroskopickej úrovni prejavuje všetky vlastnosti, ktoré si spájame s kvapalnosťou. Napríklad tečie, ‘zmočí’ veci, udržiavava istý objem atď. Svojim pohybom spĺňa množinu základných hydrodynamických rovníc, ktoré vyjadrujú samotné makroskopické vlastnosti, ako sú napríklad tlak, teplota, lokálna hustota, lokálna prúdová rýchlosť atď. Takto, ak niekto chce pochopiť vlastnosti masy vody, nemôže s ňou zaobchádzať ako so súhrnom molekúl, ale skôr ako s objektom, ktorý existuje na makroskopickej úrovni, a správa sa podľa zákonov zodpovedajúcim tejto úrovni.“
To však neznamená, že zloženie molekúl nemá nič spoločné so správaním vody. Naopak. Vzťah medzi molekulami určuje napríklad, či sa prejavuje ako kvapalina, pevná látka alebo para. Ale, ako Bohm zdôrazňuje, existuje relatívna samostatnosť, čo znamená, že sa hmota chová odlišne na rôznych úrovniach, existuje tu „určitá stabilita charakteristických druhov správania na makroskopickej úrovni, ktoré majú sklon byť nielen viac či menej nezávislé od správania jednotlivých molekúl, ale aj od rôznych porúch, ktorým môže byť systém vystavený zvonku.“ (D.Bohm, cit.d., str.50-51)