Už to býva zvykom, že veľké korporácie a spoločnosti si zvyknú meniť v júni svoje logá na dúhové. Bývajú to firmy z rôznych odvetví. Či už z herného, textilného alebo potravinárskeho priemyslu. Ich akože cieľom je podporiť LGBT hnutie a postaviť sa na stranu utlačovaných. Snažia sa tým vyjadriť svoju „solidaritu“. Samozrejme, že ide o nič iné len o marketingový trik. Vlastníci výrobných prostriedkov nemajú záujem bojovať na strane utlačovaných a to z jedného dôvodu. Oni sú tí utlačovatelia. Sú to vlci, čo sa tvária ako ovečky v ovčom stáde. Prezlečení, falošní s jediným úmyslom. Zmaximalizovať zisk a udržať status quo.
„Tradičná rodina“
Každá homofóbna a anti-LGBT kampaň začína argumentom o tom, že to nie je prirodzené a je to proti tradičnej rodine. A čo je to tá tradičná rodina? Muž, žena a deti, kde muž chodí do práce a žena sa stará o deti a domácnosť. Predsa tak to bolo odjakživa. Muž chodil loviť a žena sa starala o oheň. A v priebehu histórie žiadne homosexuálne páry neboli a ak boli, bolo to odsudzované. No nie? Nie. Už Engels vysvetľoval, že rodina nie je stabilná inštitúcia, ktorá vždy existovala. V prvopospolnej spoločnosti alebo aj primitívnom komunizme to bola vedúca úloha práve ženy v spoločnosti ako matky a rodičky detí. Jedlo, nástroje a aj deti boli komunity, keďže nikto nevedel kto je otec konkrétneho dieťaťa. Spoločnosť bola matrilineálna.
Až po domestikácií zvierat, agrikultúrnej revolúcií a koncentrácií výrobných prostriedkov v rukách muža, vznikol útlak. Spolu s vznikom triednej spoločnosti a monogamného manželstva vznikla nová rodinná štruktúra, ktorej hlavnou úlohou bolo zaistiť dediča majetku muža. Tu začal aj útlak ženy, ktorá bola zredukovaná na obyčajný nástroj reprodukcie, starajúc sa o deti a domácnosť. Tak isto aj sexualita, ktorá vypadávala z tohto jednoduchého vzorca bol odsunutá na okraj, pretože ohrozovala práve práve monogamnú rodinu ako inštitúciu.
Slovami K. Marxa a F. Engelsa z Manifestu Komunistickej Strany 1848:
„Zrušenie rodiny! Aj najkrajnejší radikáli sa pohoršujú nad týmto hanebným úmyslom komunistov. Na čom je založená terajšia buržoázna rodina? Na kapitáli, na súkromnom zisku. Úplne rozvinutá jestvuje len pre buržoáziu jej doplnkom je však vynútený bez rodinný život proletárov a verejná prostitúcia. Pravda, buržoázna rodina zanikne spolu s týmto svojím doplnkom a oboje zmizne so zánikom kapitálu. Vyčítate nám, že chceme zrušiť vykorisťovanie detí ich rodičmi? Priznávame sa k tomuto zločinu. Vravíte, že chceme zrušiť najnežnejšie vzťahy medzi ľuďmi, keďže mienime nahradiť domácu výchovu spoločenskou. A či nie je aj vaša výchova určovaná spoločnosťou? Nie je určovaná spoločenskými vzťahmi, v ktorých vychovávate, priamym či nepriamym zasahovaním spoločnosti, zasahovaním prostredníctvom školy atď.? Komunisti si nevymýšľajú vplyv spoločnosti na výchovu; menia iba ráz výchovy, vymaňujú výchovu spod vplyvu panujúcej triedy. Buržoázne povedačky o rodine a výchove, o nežnom vzťahu medzi rodičmi a deťmi sú tým odpornejšie, čím väčšmi sa rozvojom veľkopriemyslu trhajú všetky rodinné zväzky proletárov a čím väčšmi sa deti menia na obyčajné obchodné články a pracovné nástroje.“
V priebehu dejín nájdeme v rôznych kultúrach rôzne postavenie k homosexualite. V Aténach v starovekom grécku bol bežný vzťah medzi slobodným dospelým mužom a slobodným adolescentom. Tak isto aj v starovekom Ríme bola homosexualita legitímna pod podmienkou, že submisívny z páru bol otrok alebo mužský prostitút.
LGBT a triedny boj
Emancipácia LGBT je otázkou triedneho boja. Veľká väčšina LGBT ľudí sú mladí študenti, pracujúci ale nezamestnaní. Zažívajú niekoľko druhov útlakov. Či už je to triedny útlak alebo útlak ich sexuálnej orientácie. Čo si treba uvedomiť je, že za obi dvomi formami útlaku stojí spoločný nepriateľ a to je trieda vlastníkov výrobných prostriedkov – buržoázie. On a ako bolo spomenuté vyššie sa snaží zachovať buržoáznu rodinu. Zároveň sa pomocou homofóbie snaží rozdeľovať pracujúcu triedu. Veľmi podobne to funguje aj s rasizmom. Oboje sú nástroje, ktoré využíva vládnuca trieda vlastníkov výrobných prostriedkov. Je jedno, že je pracujúci vykorisťovaní ale hlavne, že tí „čierni a homoši“ sa majú ešte horšie. Rola pravičiarov v tomto je evidentná.
A práve tu prichádza tá irónia ak si práve obrovské korporácie menia fotky na sociálnych sieťach s ich dúhovými logami. Tým sa snažia samozrejme prilákať LGBT pracujúcich a povedať im: „Hej, my sme v tom s vami. Kupujte naše produkty, pretože mi podporujeme vaše zámery na miesto tých iných zlých spoločností“. Pochopiteľne realita je niekde inde. Podľa Forbes* spoločnosti ako AT&T, Pfizer, UPS alebo FedEX podporovali anti-LGBT politikov kabinetu Donalda Trumpa miliónmi dolárov.
Čo je veľmi úsmevné je taktiež, že akonáhle skončí pride month tak, skoro všetky tieto spoločnosti sa vracajú naspäť k starým logám. Ako keby podpora LGBT bola dôležitá jedine cez obdobie prideov.
Homosexualita po VOSR
Hneď po Veľkej Októbrovej Socialistickej Revolúcií v roku 1917 začali boľševici so zlepšovaním spoločenského postavenie žien tým, že im udelili rovnaké práva ako mužom, zlegalizovali interrupcie a rozvody, začali s výstavbou rôznych sociálnych služieb ako verejné kantíny, práčovne, kiná, divadlá, ktorých úlohou oblo odbremeniť ženu. A taktiež dekriminalizovali homosexualitu, ktorá bola za cára nelegálna a „odmeňovala“ sa pobytom vo väzení.
Georgij Vasilijevič Čičerin bol otvorený homosexuál a zároveň Ľudový komisár zahraničných vecí v roku 1918. V tej dobe bolo takéto niečo vo svete nevídané čo práve ukazuje progresívny charakter boľševickej vlády. Po nástupe stalinizmu sa v rokoch 1933 – 1934 zakázala mužská homosexualita, ktorá bola znova trestaná väzením. V roku 1935 boli rozvody veľmi obmedzené a v roku 1936 začali byť aj interrupcie nelegálne. Toto naopak poukazuje na degeneratívny charakter stalinizmu, ktorý nie je v žiadnom prípade nástupcom boľševizmu.
Revolúcia ako nástroj pre oslobodenie
Rôzne liberálne a reformistické strany sa tvária ako bojujú za práva LGBT ľudí. Možno sa aj vážne snažia ale nechápu základný princíp ich útlaku, ktorý je zakorenený v materiálnych podmienkach súčasnosti. V kapitalizme. Jediný spôsobom ako skutočne emancipovať LGBT ľudí je teda prekonaním kapitalistickej spoločnosti a porazením vlády buržoázie, ktorá sa zubami nechtami snaží držať status quo. Buržoázna rodina, ktorej jediným cieľom hromadiť zisky musí byť zničená.
Otázka emancipácie LGBT ľudí je súčasť otázky oslobodenia pracujúcich z pod okov kapitálu. Iba zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a prekonaním kapitalizmu ako takého ide oslobodiť LGBT ľudí. Preto musíme spoločne budovať revolučnú organizáciu, ktorej úlohou bude boj za práva pracujúcich, boj proti buržoázií a boj za socializmus, kde si budú všetci ľudia rovní bez ohľadu na ich farbu pleti, pohlavie alebo sexualitu.
*https://www.forbes.com/sites/dawnstaceyennis/2019/06/24/dont-let-that-rainbow-logo-fool-you-these-corporations-donated-millions-to-anti-gay-politicians/?sh=5bf99f5814a6
Martin Frankel